Za manželku ďakuje Červenému krížu

Internista a reumatológ MUDr. Roman Jančovič, poradca pre liečbu polarizovaným svetlom, pracuje na IV. internej klinike Lekárskej fakulty UK v Nemocnici s poliklinikou sv. Cyrila a Metoda v Petržalke. Práve 9. mája oslávil "Kristove roky", pritom vyše dve desaťročia pôsobí v červenokrížskej organizácii.

Stretli sme sa s ním 10. mája pri príležitosti osláv Svetového dňa Červeného kríža a Červeného polmesiaca, počas ktorých dostal od Slovenského Červeného kríža (SČK) vyznamenanie prvého stupňa Za humanitu, obetavosť a dobrovoľnú službu. Svoj voľný čas už roky trávi "v teréne" a stále sa venuje mládeži.

Pochodom vchod!

"Bolo to v materskej škole," odpovedá doktor Jančovič na našu prvú otázku, aké bolo jeho prvé stretnutie so SČK. "Ale na to si spomínam len hmlisto. Viac zážitkov, ktoré mi utkveli v pamäti, mám zo základnej školy a z rodičovského domu. Už vtedy som bol presvedčený, že treba vstúpiť do Červeného kríža. Myslel som si, že treba vedieť poskytovať prvú pomoc. To bolo pre mňa veľmi dôležité. Preto som aj začal chodiť do hliadok mladých zdravotníkov a na ich súťaže. Vtedy nás, takých ako ja, bolo asi dvadsaťpäť. Jednej takej hliadke som dokonca sám velil."

Spomína si na prvé chyby na súťažiach. Raz namiesto povelu "Nasadiť masky!" zavelil: "Pochodom vchod!" Inokedy neboli zohraní a vysypali "zraneného" z nosítok. No postupne, ako dospieval, pochopil, že nejde iba o zábavu, ale o oveľa viac. Čoskoro sa stal inštruktorom prvej pomoci, čo mu neskôr veľmi pomohlo v budúcom lekárskom povolaní. Najprv ju začal vyučovať na základných školách a to mu, ako sám zdôraznil, dalo najviac. Deti, ktoré sa ho pritom na všeličo vypytovali, dokázali zakaždým položiť naozaj veľmi ťažké otázky, na ktoré však bolo treba vždy jednoducho a pútavo odpovedať.

"Vždy mi dalo zabrať, keď som rozmýšľal, ako pri zložitom vysvetľovaní odborných pojmov jednoduchými vetami upútať detskú pozornosť na viac než niekoľko minút, lebo výučba trvala celé hodín. Usiloval som sa výuku spestriť hrami, tak, aby bola zaujímavá. Vtedy som sa najviac naučil pozorovať ľudí v hľadisku, všímať si, ako počúvajú," dodáva mladý lekár.

Prvej pomoci sa nikdy nevzdá

Podľa správania detí už vedel, ako reagovať. Pochopil, že ak ich má naozaj naučiť, ako sa správne podáva prvá pomoc, musí ich vedieť upútať, ale vo vhodnej chvíli aj rozptýliť, aby "nezaspávali". Prvú pomoc vyučoval aj na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kam chodilo tiež veľa stredoškolákov na kurzy. Pochopili, že ak majú nadobudnúť potrebnú zručnosť, musia sa učiť a opakovane nacvičovať podávanie prvej pomoci. MUDr. Jančoviča však veľmi priťahovala túžba pomáhať slabým, preto so študentmi chodieval i na svätého Mikuláša, či na Medzinárodný deň detí do nemocníc spríjemniť malým pacientom sviatočné chvíle, ktoré nemohli tráviť v rodinnom kruhu.

"To, že som bol inštruktor prvej pomoci, znamenalo, že som musel byť aj rozhodcom v súťažiach. To bola pre mňa tá zložitejšia časť pôsobnosti v Červenom kríži: účasť na súťažiach hliadok mladých zdravotníkov, dobrovoľných družstiev prvej pomoci, ale aj podujatiach na počesť doktora Harineka," vracia sa do minulosti Roman Jančovič. Dodajme, že MUDr. Vladimír Harinek zahynul ako lekár pri záchrannej akcii v mestskej ulici. Jeho príkladná obetavosť nadchla veľa mladých ľudí, aj doktora Jančoviča. Táto cesta ho doviedla napokon na jeden z jeho vrcholov - a tým bola preňho možnosť zúčastniť sa na európskych súťažiach prvej pomoci v postavení medzinárodného rozhodcu.

Aby však mohol lepšie presadzovať záujmy Mládeže SČK, ktorú považuje za najdôležitejšiu súčasť Červeného kríža, pôsobil určitý čas i vo Výkonnej rade SČK a ako v poradí tretí prezident Mládeže SČK. Veď najmä spomedzi mladých ľudí môže i SČK získať nových schopných členov aj iné dobrovoľnícke organizácie. Spýtali sme sa ho teda ako odborníka, prečo počet dobrovoľníkov celkovo, teda aj medzi mládežou, neustále klesá.

"Tento početný úpadok je všeobecne známy takmer vo všetkých dobrovoľníckych organizáciách," reaguje. "Súvisí to s tým, že mladí už nezískavajú zvýhodnenia, a to ani v súvislosti s členstvom v SČK. Zmena spôsobu života, ktorý je niekedy až hektický, spôsobila i to, že súkromné firmy ani školy už nechcú uvoľňovať mladých ľudí na dobrovoľnícke aktivity. Zamestnávateľom ide o zisk, o to, aby každý zamestnanec čo najviac pracoval a čo najmenej chýbal v robote."

Pri zvyšujúcej sa nezamestnanosti zostáva čoraz väčšie pracovné bremeno na tých, ktorí v zamestnaní zostali. A tí, čo sú už vyťažení aj tak dosť, nepozerajú veľmi dobre na svojich kolegov, ktorí pre účasť na dobrovoľníckych podujatiach často absentujú. Obrovský zhon a ustavičné stresy neinšpirujú ľudí k dobrovoľníckej práci, ani ich nevedú k tomu, aby sa zamýšľali nad jej potrebnosťou.

Hodnota ľudského života

V rozhovore sa vraciame k prvej pomoci. Hodnota ľudského života je podľa doktora Jančoviča nevyčísliteľná a jeho záchrana sa nedá vyrátať finančne. "Keď som ako lekár pred tromi rokmi v spolupráci s policajtmi pozoroval skutočnú dopravnú situáciu na cestách," pokračuje, "zistil som, že ľudia zväčša vôbec nevedia poskytnúť prvú pomoc. Len dvaja zo sto vedeli správne poskytnúť prvú pomoc. Práve čas, kým príde na miesto nehody rýchla zdravotná pomoc, je pre človeka ohrozeného na živote mimoriadne dôležitý. Aby prežil, musí prvú pomoc, ak treba - či už je to resustitácia alebo ošetrenie - dostať čo najskôr. Pretože sa tak často nestáva, oveľa viac ľudí na cestách nezmyselne zomiera."

Týka sa to aj takých, ktorých sa dalo predlekárskou prvou pomocou zachrániť, lebo ich zranenia nemuseli byť vždy smrteľné. "To je mementom i pre náš Červený kríž," zdôrazňuje MUDr. Jančovič. "Preto presadzujeme, aby sme vyškolili čo najlepšie a čo najviac ľudí v kurzoch prvej pomoci."

Na našu otázku, ako sa mu darí získavať pre túto myšlienku mladých ľudí, jednoducho odpovedá: "Najdôležitejšie je osloviť človeka. Pritom nestačia len slová, treba ho zavolať na humanitné podujatie, na súťaž hliadok mladých zdravotníkov, ukázať mu, ako sa podáva prvá pomoc a ako vlastne funguje naša organizácia. Nestačí iba povedať: Poď pracovať do Červeného kríža, robí sa tam to a to."

Vie, že musí byť jednoducho príkladom svojimi konkrétnymi činmi. Tým, že pôsobil na lekárskej fakulte, sa mu podarilo pre výučbu prvej pomoci získať mnohých mladých medikov. Z viacerých z nich sa stali členovia SČK a tí za sebou pritiahli ďalších k prvej pomoci, aj k dobrovoľníckej práci.

Kto rýchlo dáva…

Kto chce čosi naozaj dosiahnuť, musí sám ukázať schopnosti a presvedčiť o nich iných, ale v akcii, pripomína. Tak presvedčil i svoju budúcu manželku. Ako tvrdí, aj za svoju fantastickú manželku Janku, ktorá je lekárkou a inštruktorkou prvej pomoci, vďačí SČK. Zoznámil sa s ňou totiž na jednom červenokrížskom podujatí.

"Teraz je to oveľa zložitejšie ako kedysi," povzdychne si, keď sa ho pýtame na voľný čas, ktorý venuje dobrovoľníckej práci. "V zamestnaní mám veľa práce, často nočnú službu. Pripravujem sa na ďalšiu atestáciu. Napokon, musím si nájsť čas aj na rodinu. Veď máme štvorročnú dcérku Kristínku."

Manželia Jančovičovci vďačia SČK za to, že sa naučili pozerať sa na ľudí dôkladnejšie. Najmä ich viac chápať, čo sa začína tým, že ich treba najprv vedieť dobre počúvať. Pomáha to totiž všetkým navzájom - tým, čo hovoria, aj tým, čo počúvajú. A keď sa stane niečo zlé, vedia potom, ako sa dá ihneď pomôcť. Preto doktor Roman Jančovič skalopevne verí, že hoci dobrovoľníkov nie je veľa, o to býva dôležitejšie, aby ich pomoc ľuďom v núdzi bola vždy na vysokej odbornej úrovni. Profesionálni pracovníci SČK musia mať čo najviac dobrých kontaktov, aby vedeli, kto vie a kto môže v prípade potreby pomôcť. Pritom podľa neho, nie je dôležitá ani tak veľká členská základňa, ako skôr jej veľmi dobrá akcieschopnosť. I tu platí - kto rýchlo dáva, dvakrát dáva.