Veda nie je nikde luxusom

Prof. Ing. Štefan Luby, DrSc., predseda Slovenskej akadémie vied

Hoci pochádza z renomovanej právnickej rodiny (narodil sa 6. mája 1941), vybral sa po životnej trase s jasnými technickými kontúrami - upísal sa elektronike a neskôr fyzike. Výslednicou jeho doterajšieho vedeckého pôsobenia je 244 vedeckých a odborných prác, osem patentov a autorských osvedčení, dve monografie a mnohé príspevky popularizujúce vedu. Rád navštevuje svetové operné domy a galérie. Je slovenským reprezentantom v Pugwashskom hnutí vedeckých pracovníkov za mier. Možno preto sa mu nepáčia sochy, ktoré glorifikujú boj. Ak by chcel vlastnú sochu, tak len v póze pohodlne sediacej. Šéfovské kreslo v Slovenskej akadémii vied mu však rozhodne pohodlie neprináša. V tomto čase mu víria mysľou starosti prenasledujúce už dlhší čas vedu na Slovensku. Aj o tom bude náš dialóg.

V posledných rokoch je veda na Slovensku - na rozdiel, napríklad, od politických afér - zriedkavo prezentovaná na stránkach médií. Pokúste sa charakterizovať jej súčasnú tvár.

- Začnem základnou témou - financovaním. Najčastejšie sa zvykneme porovnávať s okolitými krajinami, predovšetkým s Českou republikou. Zatiaľ čo od roku 1993 naši susedia pri zlepšovaní podpory výskumu urobili výrazný krok dopredu, u nás sa stále nachádzame v rovine stagnácie. Kvantitatívne porovnania tomu jasne nasvedčujú. Výskumná základňa v Českej republike má na jedného výskumníka k dispozícii dvojnásobné množstvo finančných prostriedkov, ako máme v našich podmienkach. V Maďarsku a Poľsku posun nie je natoľko výrazný, ale o kus nám už unikli aj v týchto štátoch. V Prahe nedávno otvorili Centrum pre laserovú fyziku, prvé svojho druhu v strednej Európe. Aj nám sa na Ústave experimentálnej endokrinológie SAV podarilo založiť Centrum excelencie. Excelentnosť Akadémie je doložená 28 projektmi Európskej únie, desiatimi z NATO, tisíckami ohlasov, oceneniami práce našich kolegov v zahraničí. V konverzii vložených prostriedkov na vedecké výsledky patrí Slovenská republiky, do značnej miery zásluhou SAV, dokonca do prvej pätnástky krajín na svete. Napokon Akadémiu si nemožno predstavovať ako sterilný inkubátor, kde sa hĺba nad koncepciami, ktoré prídu na program dňa o desať-pätnásť rokov. Je to potenciál naviazaný na mnohé praktické prevádzky. Napríklad púchovský Matador. Prostriedky z takýchto aktivít ročne predstavujú 150 miliónov korún a dovoľujú nám prežiť. Skrátka, môj poznatok je, že všade v okolitých štátoch pristupujú k vede veľkorysejšie ako u nás a aj sa viac opierajú o jej mozgový potenciál.

Čomu pripisujete pôvod takéhoto postoja?

- Zápolíme s rozličnými postojmi, ba až averziami voči základnému výskumu. Viacerí ho považujú za luxus, ktorý si náš štát v súčasnej situácii nemôže dovoliť. Tieto hlasy zaznievajú o to otvorenejšie, o čo viac sa zhoršuje situácia v štátnom rozpočte. Teraz zazneli z pôdy vysokých škôl. Našťastie, iba z vedúcich postov. Na nižších úrovniach je situácia lepšia a kolegiálnejšia.

Ani v kultivovanej pospolitosti sa nemožno vyhnúť názorovej pestrosti. Treba veriť, že v diskusii, ktorá sa objavuje dlhodobejšie, raz s väčšou, inokedy menšou intenzitou, sa postupne dospeje ku konsenzu. Ale rada by som sa ešte pozastavila pri jednej zo správ OECD, v ktorej sa uvádza, že na Slovensku pripadá 4,6 výskumníka na tisíc zamestnancov. V Rakúsku je to 3,6 a Severania majú podstatne vyšší podiel - Švédsko - osem. Je tento odborný potenciál u nás dostatočne využitý?

- Najskôr si treba povedať, či štatisticky uvádzaných 24 tisíc zamestnancov vo výskumnej sfére sú naozaj výskumníkmi. V SAV pracuje tritisíc autentických výskumníkov. Vieme, že okolo šesťtisíc ich je na vysokých školách. Ďalších 15 tisíc neviem presne identifikovať. Výsledky ich práce nie sú v tomto rozsahu preukázateľné. Asi tam bude pes zakopaný. Pod hlavičkou výskumníkov sú síce ľudia systemizovaní, ale tejto práci sa nevenujú.

Pristavím sa pri konferencii venovanej rakúsko-slovenským vedeckým vzťahom, kde sa konštatovalo, že vysoký technologický deficit Slovenskej republiky treba pripísať aj nízkemu reálnemu počtu výskumníkov práve v priemysle, v porovnaní s vysokými školami a pracoviskami Akadémie. Čo s tým?

- Od zmeny spoločenského systému sa často narába so slovom transparentnosť. Treba preto vyložiť karty na stôl. My, v SAV to robíme každý rok. Výsledky práce prezentujeme časopisecky, na internete, správy podávame vláde. Akadémia so súčasnými troma tisíckami pracovníkov produkuje viac, ako s pôvodnými 6500. To hádam nepotrebuje ďalší komentár.

To znie transparentne. Ak už sme pri cifrách, za najzávažnejší možno považovať podiel hrubého domáceho produktu vyčleňovaný na vedu a výskum zo štátneho rozpočtu. Opäť použijem porovnanie so susedmi. V Českej republike je to 1,2 percenta, v Rakúsku 1,7 a na Slovensku iba 0,4 percenta. Povráva sa o raste na 0,7 percenta do roku 2005...

- Poznám posledný spomenutý údaj a je celkom pekný. Na prvý pohľad sa zdá, že sa netreba znepokojovať. Ja sa však pýtam, či toto číslo skočí z roka na rok takmer na dvojnásobok. Sotva. K uvedenej hodnote sa totiž vôbec nepribližujeme po priamke, po jednej desatine percenta ročne, ale zatiaľ stagnujeme. To, prirodzene, vyvoláva pochybnosti o reálnosti uvedeného rozhodnutia.

Len vyvoláva pochybnosti, alebo ste o tom presvedčený?

- Som presvedčený, že spomenutý rast nie je reálny a bude trvať viac rokov, kým sa dostaneme na úroveň Českej republiky, Slovinska, či Maďarska. Svedčia o tom aj prvé predstavy o rozpočte na rok 2002.

Vnímate to ako určité status quo, alebo aj ako prejav neúcty voči nášmu mozgovému trustu?

- Áno, aj. Možno ani nejde o prejav neúcty, ale skôr o neschopnosť komunikácie s týmito kapacitami. Je to zrejme spôsobené i tým, že v spoločnosti, v politickej sfére, neustále prebieha boj o moc, o privatizačné sústa, o majetok a nevytvára sa klíma, v ktorej by veda mohla prekvitať. Ako sa hovorí: Keď je vojna, múzam sa nedarí. Veda je v tomto zmysle múza a naša politická scéna stále nie je dostatočne kultivovaná.

To je pohľad z jednej strany. Poznám aj iné názory. Obrazne vyjadrené: veda je namyslená a čaká, kým ju niekto osloví, namiesto toho, aby oslovovanie bolo obojsmerné.

- Nie sú mi neznáme podobné pohľady. Nedávno mi istý podnikateľ povedal, že by sme sa nemali tváriť ako ohrdnutá nevesta, čakajúca na bohatého ženícha. Vedeckého pracovníka však nemožno vnímať ako človeka, ktorý by nechcel vidieť výsledky svojej práce. Preňho je predsa najväčšou radosťou, ak čosi vytvára, z čoho má iný úžitok a on má z toho navyše aj finančný príjem. Hľadieť na vedca a výskumníka ako na čudáka, ktorý lúšti len teoretické problémy, je úplne scestné. Aj tieto dôvody nás viedli k vydávaniu burzy tém, ponúkaných pracovníkmi SAV na využitie.

S akou úspešnou odozvou?

- Zatiaľ, žiaľ, s nie výraznou. Problém je v prenose výsledkov do praxe. Ak chceme robiť výskum na úrovni špičkových technológií, musíme mať partnera na rovnakej úrovni. Po roku 1989 sa na Slovensku špičkové technológie nerozbehli, ale naopak, dostali sa do útlmu. Prestal fungovať polovodičový priemysel. Zostalo strojárstvo, hutníctvo, aplikácie v poľnohospodárstve. Okrem výnimiek momentálne nemáme vysoké technológie v počítačoch, meracích prístrojoch, ani v polovodičoch.

Napriek situácii, ako ju vykresľujete u nás, vo svete dobre funguje väzba medzi vedou a technológiou.

- Podľa ročenky National Science Foundation, v USA dialóg medzi vedou a strednými a nízkymi technológiami prakticky neexistuje. Tieto totiž prejavujú schopnosť samoreprodukcie. Aby bolo jasné, o čom hovorím, do tejto kategórie patrí dokonca aj letecký priemysel! Živý je dialóg medzi vedou a špičkovými technológiami. My preto paradoxne nájdeme aplikátorov výsledkov skôr v zahraničí.

Prečo v zahraničí?

- Dovolím si pripomenúť náš záväzok stať sa súčasťou európskeho výskumného priestoru. Nová koncepcia vedy pre 21. storočie si kladie otázku, ako ju organizovať práve v tejto etape globalizácie. Ak sa globalizuje kapitál, pracovná sila, technológie, nemôže ostať stranou ani veda a výskum. Postupne stratí význam otázka, prečo ústav SAV spolupracuje, povedzme, s firmou v Brne, a nie v Košiciach. Bude potrebné, aby naši vedci prispievali do európskej vedeckej bázy a slovenskí podnikatelia z nej, samozrejme aj s pomocou domácej vedy, efektívne čerpali. Grécko je už dnes napojené na Európu 80 percentami svojich výskumných kapacít. Poznamenávam, rýchlo rozširovaných.

Načreli sme už do celoeurópskeho priestoru. Práve v týchto mesiacoch sa pripravuje vstup do šiesteho rámcového programu Európskej únie. Čo nového prinesie?

- Po formálnej stránke sa už program nebude číslovať, nebude niesť názov šiesty, ale nový. Tým sa chce akcentovať zmena koncepcie v porovnaní s prebiehajúcim piatym rámcovým programom. Zmena spočíva v tom, čo je sformulované v dokumente Európsky výskumný priestor. Je to globalizácia európskeho výskumu. V štátoch Visegrádskej štvorky musíme viac presadzovať fondy na zlepšenie infraštruktúry výskumu, aby sa vytvoril priestor na riešenie problémov regionálneho významu. Ide najmä o životné prostredie. Znevýhodňuje nás tlak na zväčšenie prahovej hodnoty projektov. Nemáme na to, aby sme také veľké projekty získavali. A úloha spoluriešiteľa je menej atraktívna ako úloha koordinátora.

A ako ste spokojný s plnením úloh piateho rámcového programu, do ktorého kandidátske krajiny vstúpili predsa len trochu neskôr, keď sa už rozbiehal?

- Zatiaľ zabezpečujeme návratnosť prostriedkov, ktoré Slovensko poukázalo do Bruselu ako vstupenku. Aspoň zatiaľ a v ponímaní netto. Lebo časť prostriedkov sa minie na administratívu. Napríklad SAV zabezpečuje vyše 30 percent slovenských projektov, pričom predstavuje asi 15 percent našich výskumných kapacít.

Pokiaľ viem - kritizuje sa, že piaty rámcový program je mimoriadne náročný na prostriedky spotrebované bruselskou byrokraciou.

- Je to tak. Hovorí sa však nielen o bruselskej byrokracii, ale aj o byrokracii v ostatných krajinách. Mnohí si založili existenciu na tom, že všakovakým spôsobom pri tomto programe asistujú. Povráva sa, že 10 až 20 percent prostriedkov sa minie takto. Pre porovnanie, v našej grantovej agentúre VEGA sú to dve percentá prostriedkov. Toto je záležitosť, ktorou by sa mala zaoberať aj naša vláda.

Práve pre ňu, aj pre parlament pripravujete expertízy. Ste spokojní s ich zužitkovaním? Vo vývoji krajiny občan totiž zatiaľ neveľmi pociťuje zmenu k lepšiemu.

- Jedna vec je diagnóza, druhá terapia. Liečiť spoločnosť je nad sily vedeckých pracovníkov. Závery akademického výskumu sa spravidla rešpektujú ako jedna z alternatív. Možno preto, že sú menej optimistické ako závery expertov bližších k politikom.

Takže práce z ústavov Akadémie neputujú do zásuvky?

- V žiadnom prípade.

Komisár Európskej únie pre rozvoj vedy sa nedávno vyjadril, že v Slovenskej republike je síce málo peňazí, ale je tu veľmi silná výskumná základňa, no systém jej financovania nie je dobrý. Čo vy na to?

- Rámcovo súhlasím.

Potom je pred nami otázka, ako systém zdokonaliť?

- Aj tak, že Národná rada SR schválila Agentúru na podporu vedy a techniky. To je jeden krok. Vedu na Slovensku treba dostať na solídnu legislatívnu bázu, čo znamená prijať roky odkladaný Zákon o vede a technike aj Zákon o SAV.

Na ten už čakáte desať rokov...

- S poľutovaním musím konštatovať, že Akadémia vstupuje v máji 2001 do piatej ponovembrovej voľby Predsedníctva a Rady vedcov podľa zákona ešte z roku 1978, ktorý bol síce novelizovaný, ale iba vo vybraných paragrafoch. Rada vedcov SAV vykonáva funkciu snemu len podľa interného štatútu. To je pre zahraničie neuveriteľné!

Bude v tomto roku?

- Je už schválený Legislatívnou radou vlády SR. Verím, že sa v máji dostane do pohybu a súčasne dúfam, že opäť nestroskotá na medzirezortnej nevraživosti a politickej nerozhodnosti.

Spomínate máj. Ak by sa to podarilo, bol by to aj dar k vášmu životnému jubileu. Je to zároveň volebný mesiac v Akadémii, keď vás opäť navrhujú do Predsedníctva SAV. Je to aj príjemná chvíľa na priblíženie niektorých míľnikov vášho života. Vyrástli ste v intelektuálne silnom prostredí - otec bol osobnosťou v oblasti práva. Vy ste sa vydali po odlišnej ceste.

- Najskôr som sa priklonil k elektronike a neskôr k fyzike. Napriek tomu, že v rodine máme generácie právnikov, rozhodol som sa inak. V roku 1958, keď som išiel na vysokú školu, sa štúdium práva nepovažovalo za perspektívne. Môj otec, ktorý študoval v Paríži, vo Viedni, v Lipsku, mal na vec, samozrejme, iný pohľad, ale nenástojil. V tom čase právo mladému človeku neponúkalo rozlet. Dnes je to práve naopak. Ja som si zvolil štúdium, kde sa objektívne rešpektovali pravidlá hry, kde Ohmov zákon bol, je a bude za každého režimu rovnaký, pre podnikateľa či pre robotníka. Svoje rozhodnutie považujem za dobré a oblasť elektroniky a fyziky zaznamenáva stále rozvoj.

Z vášho rozprávania viem, že na otca doľahli i drobnejšie politické ústrky.

- Musel odísť z univerzity s odporúčaním, že bude lepšie, ak nebude ovplyvňovať mladú generáciu. Prešiel do SAV. Na ulici Boženy Němcovej sme mali veľký byt, kde si otec z najväčšej miestnosti urobil pracovňu. V nej prebiehali niekedy aj porady alebo malé semináre. Do našej rodiny chodievali profesori - kolegovia. Spomínam si na Jozefa Markova, Martina Vietora, Romana Košťu. Mali sme dobré rodinné vzťahy so známym ortopédom, profesorom Jánom Červeňanským, s ktorým sme bývali v spoločnom dome a spoločne sme trávievali aj dovolenky. Takže na domov si rád spomínam. A takisto mám rád aj prácu, ktorú som si zvolil a kde ma pečaťou svojej originality ovplyvnili ľudia ako Oldrich Benda, Vladimír Hajko, Július Krempaský, Ján Plesník, Rudolf Zahradník a ďalší.

V poslednom čase prekvapujete aj vy svojimi publicistickými staťami. Je to vnútorne naakumulovaná potreba podeliť sa o skúsenosť, názor, či prebudená vášeň?

- Človek dospeje k istému stupňu vlastného životného zovšeobecnenia. Niektoré otázky sa konečne zaškatuľkujú, rozjasnia. Vtedy pocíti potrebu o tom aj napísať. Možno sa táto potreba prejavila trochu skôr, ako by sa patrilo. Azda preto, lebo žijem v neustálom strese, aby SAV fungovala, vraciam sa do minulosti, čítam, hľadám duševnú posilu a argumenty.

Hádam by sa vaše písanie ešte obohatilo, ak by vás možno dakedy v budúcnosti oslovili na plnenie posolstva hlavy štátu.

- Nepovažujem to za pravdepodobné. V súčasnej situácii u nás si to vyžaduje byť zrastený s politickými štruktúrami, sotva by to mohol byť niekto politicky neangažovaný. Bližšie k tejto polohe sú v Maďarsku. V Nemecku bola kandidátkou na prezidenta vysokoškolská profesorka Dagmar Schipanski. Ale tam je už politická súťaž kultivovaná a nemusia za podporu dávať posty, statky. V tom spočíva aj problém našej politickej scény - treba sa revanšovať. Tento princíp trčí aj z reforiem. Je jasné, že hlavy štátov s nadhľadom a intelektuálnym nábojom sú vhodnými reprezentantmi svojich krajín. Keď hodnotím situáciu v našom regióne po roku 1989, neskončilo sa to napokon zle.

Môžem to chápať v zmysle neodmietnutia?

- Neodmietnutie je prirodzená reakcia na neponúknutie.

Náš rozhovor sme začali mocou peňazí. Neprekáža vám, že práve ony, a nie ľudské schopnosti, rozhodujú o ďalšom vývoji a osude civilizácie?

- Aj spoločnosť má svoje zákony, ktoré treba rešpektovať. Za neprijateľné považujem, ak sú tieto zákony zvulgarizované. Je málo tolerancie, úsilia vidieť do budúcnosti. Dominujú extrémne krátkodobé ciele. To je pre rozvoj štátu málo.

Rovnako nie je pre rozvoj štátu dobré, ak odchádzajú mozgy. Presnejšie povedané - ak sa nemajú kam vrátiť. O tomto vážnom probléme sa náhodou z času na čas aj verejne hovorí, no k náprave nedochádza.

- V Akadémii mám kolegov - vrstovníkov, ktorých potomkovia sa venujú výskumu. Nie je veľa takých, ktorí by nemali takto pracovne zamerané dieťa v zahraničí. Hoci štatisticky tieto údaje nie sú spracované, dovoľujem si povedať, že situácia je zlá. Do istej miery našu spoločnosť kompromituje, keď schopné mozgy slúžia zahraničiu. Vezmime si informatiku. Nemecká vláda je schopná dať desaťtisíce príležitostí pre informatikov. To je pre našu republiku "vysávač". Na Slovákoch mi prekáža aj rýchla adaptabilita na cudzie pomery. Na rozdiel od iných národov, u nás je pravdepodobnosť návratu nižšia. Rýchlejšie vrastáme do iného prostredia, ako je zdravé. Ako príklad poviem, že veľký hospodársky boom nastal v Číne a na Tchajwane preto, lebo veľký počet mladých ľudí odišiel na štúdiá do zahraničia a značná časť sa vrátila.

Lenže ak sa u nás mladý človek aj rozhodne pre vedeckú prácu, bojuje o prežitie. Môže sa potom na bádanie koncentrovať?

- Okrem vlastných existenčných pomerov to závisí aj od vednej disciplíny. V spoločenských vedách je to o niečo menej náročné ako v technických či prírodných, ale ani toto sa nesmie paušalizovať.

V našich laboratóriách, napriek tomu, čo sme doposiaľ hovorili, pôsobí veľa kvalitných bádateľov. Budeme mať i my raz nositeľa prestížnej Nobelovej ceny?

- Boli by sme tomu radi. Aj politici by sa tomu potešili, lebo to robí dobré meno celej krajine. A my by sme im radi túto krásnu cenu prihrali. V SAV máme excelentný výskum. To však nestačí. V súčasnej situácii podfinancovania vedy je problémom aj tlak na rovnostárstvo. Ťažko sa presadzujú priority. Ale zárodky na Nobelovu cenu v Slovenskej republike existujú.

Rozrastajúce sa zárodky novodobej civilizácie však už naplno pociťujeme. Podľa Alvina Tofflera sa nachádzame pred veľkým skokom. Spočíva v informačných technológiách, ktoré sú na jednej strane obrovským prínosom, na druhej skracujú čas priamemu dialógu medzi ľuďmi. Nepotrebuje vo všeobecnosti smerovanie vývoja korekciu?

- Čítal som viaceré knihy s podobnou orientáciou. Najviac ma zaujala u nás menej rozšírená Budúcnosť kapitalizmu od Lestera Thurowa. Je brutálne úprimná. Je preháňadlom pre tých, ktorí sa ešte nedoliečili z viery v nezištnú medzinárodnú pomoc a čudujú sa, prečo k nám neprúdia vo väčšej miere zahraničné investície.

Robert Koch zasa hovorí, že kto stíši svetlo vedy na úsporný plameň, zajtra môže sedieť potme. Čo bude u nás?

- Budeme sedieť potme, alebo v prítmí, lebo nejaké svetlo k nám prenikne od susedov. Ale v Európskej únii sotva budeme. Jej zákony nedovoľujú parazitovať. Ani v oblasti vedy. Hoci dnes máme na stole iné problémy - migráciu, korupciu.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Ružena Wagnerová