Problémom je veľké Kosovo
Pri pozornejšom sledovaní konfliktu na hraniciach medzi Macedónskom a Kosovom, ako aj v demilitarizovanej zóne na juhu Srbska, človek zistí, že za tých posledných sto rokov sa až tak veľa toho nezmenilo. Áno, sú tu modernejšie zbrane, ľahostajní vojaci KFOR, či nové štátiky, no podstata a niektoré princípy konfliktov zostávajú rovnaké.
V období balkánskych vojen (1912-13) Rusko dalo dokopy mladé balkánske štáty, aby zasadili rozhodujúcu ranu upadajúcej Osmanskej ríši a definitívne ju vysunuli z regiónu. Srbsko, Čierna Hora, Grécko a najmä Bulharsko, s posilneným sebavedomím po vojenskom víťazstve, si však nedokázali rozdeliť územia porazeného Turecka v súlade so záujmami vtedajších hlavných hráčov v oblasti - v prvom rade Ruska a Rakúska a sčasti aj Talianska. A tak sa zase bojovalo. Tentoraz o Macedónsko.
Geopolitické záujmy
Dnes, dva roky po bombardovaní Kosova, hádam už aj najväčší idealisti prišli o ilúziu, že hlavnou príčinou západnej angažovanosti v regióne bolo porušovanie ľudských práv či nedostatok demokracie. To by teraz do Kosova muselo prúdiť omnoho viac finančných prostriedkov a jednotky KFOR by sa museli omnoho výraznejšie podieľať na vytváraní lepších bezpečnostných podmienok v provincii. Nič z toho sa však nedeje. Skôr teda išlo, ako aj pred sto rokmi, o mocenské záujmy. V prvom rade geopolitické. Miloševičova Juhoslávia sa ocitla mimo západnej sféry vplyvu. V dnešnom monopolárnom svete sa tento fakt môže javiť ako zanedbateľný, no z hľadiska dlhodobejšej stratégie ide o nepríjemnú skutočnosť pre Washington. Nedá sa totiž vylúčiť, že sa v budúcnosti na obzore objaví globálna mocnosť, ktorá by mohla konkurovať USA a v Belehrade by mala potenciálneho spojenca. Teda priamo v Európe.
Potom sú tu záujmy ekonomické. Aj tu sa dá namietať, že oblasť Albánska, Kosova a Macedónska nemá - až na určité množstvo rudného bohatstva, lacnej pracovnej sily, či niekoľkých energetických a telekomunikačných monopolov - väčšiu hospodársku váhu. Treba však zobrať na vedomie, že oblasť má svoje výhody z hľadiska transportu, či už ľudí alebo tovarov. V tomto smere treba osobitne zdôrazniť trochu utajovaný projekt ropovodu z bulharského Burgasu do albánskeho Vlore, ktorý by mal prechádzať práve severným Macedónskom a ktorým by sa mala mesačne prepravovať kaspická ropa v hodnote 600 miliónov USD. Na porovnanie, je to takmer dvojnásobok kosovského prevádzkového rozpočtu na rok 2001.
Chcú udržať status quo
Výsledkom bombardovania JZR v roku 1999 bol de facto vznik samostatného Kosova. Formálne síce oblasť patrí Juhoslávii, Belehrad tu však nemá žiadny vplyv a dokonca aj umiernení Albánci považujú kosovskú nezávislosť za hotovú vec. Ibaže, podobne ako to v takýchto prípadoch bývalo v minulosti, časti populácie kosovských Albáncov vojenský úspech zvýšil sebavedomie a zambicióznil ich politické ciele. Táto časť obyvateľstva sa zjavne usiluje získať kontrolu nad územiami obývanými Albáncami v Srbsku a Macedónsku. V tomto smere je pozoruhodný postreh francúzskeho odborníka Jaquesa Rupnika, že v súčasnosti nie je problémom veľké Albánsko, ale veľké Kosovo. A nebezpečné je utešovať sa, že ide len o skupinku extrémistov, ktorí v komunálnych voľbách utrpeli porážku. Strany blízke bývalej Oslobodzovacej armáde Kosova vo voľbách získali takmer tridsať percent hlasov. Navyše, ich vplyv v spoločnosti môže byť oveľa väčší, keďže sú títo extrémisti po zuby vyzbrojení modernými západnými zbraňami a kontrolujú lukratívny čierny obchod, ktorý v provincii prekvitá.
Bojovníci za veľké Kosovo používajú taktiku, ktorá sa osvedčila v boji proti Miloševičovi. Útočia na macedónskych, respektíve srbských policajtov, aby vyprovokovali odpoveď. Potom prichádzajú albánski utečenci a správy o represáliách s cieľom získať sympatie medzinárodného spoločenstva. Ibaže, mocenské záujmy sú už iné. Po zmenách v Belehrade je totiž už celý Balkán v západnej sfére vplyvu, takže Bruselu a Washingtonu ide skôr o udržanie status quo. A tým je latentné medzietnické napätie, kde západné krajiny vystupujú ako hlavný rozhodca. Navyše, prepuknutie konfliktu väčších rozmerov by mohlo ohroziť napríklad realizáciu projektu ropovodu, ale aj životy vojakov KFOR.
Konkrétne kroky, ktoré NATO robí na upokojenie situácie, sa tiež podobajú mocenským hrám minulého storočia. Početný vojenský kontingent sa do riešenia nových konfliktov zapája len minimálne. Aliancia ponúkla juhoslovanským jednotkám, aby vstúpili do časti demilitarizovanej zóny ležiacej pri macedónskych hraniciach. Rozhodnutie výstižne okomentoval juhoslovanský prezident Koštunica: "Je jasné, že juhoslovanská armáda musí naprávať cudzie chyby. Je to výsledok chybnej politiky NATO a KFOR." Vzápätí však potvrdil, že Belehrad ponuku aliancie prijme.
Autor (1972) je redaktor Hospodárskeho denníka
