Nenávidieť hriech, milovať hriešnika

Spisovateľ Peter Jaroš, autor slovenskej ságy Tisícročná včela, sa narodil v rázovitej liptovskej dedine Hybe. Nepochybne toto prostredie priam nasala jeho vnímavá detská duša, čo neskôr zúročil v bohatej literárnej tvorbe. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pôsobil ako redaktor, filmový dramaturg a scenárista, bol poslancom NR SR. Najznámejšie jeho diela Tisícročná včela a Pacho, hybský zbojník, boli sfilmované a patria medzi poklady slovenskej literatúry a filmu. Jubilujúci sedemdesiatnik Peter Jaroš sa narodil 22. januára 1940, jeho partner pri rozhovore Ivan Kolenič v ten istý deň v roku 1965. S hosťom Slova sa zhováral básnik a spisovateľ Ivan Kolenič. Aká je tvoja prvá jasná spomienka na dojem z tohto sveta a života? – Často a jasne si spomínam na jednu situáciu z jesene roku 1944. Mal som vtedy štyri roky, bola vojna a povstanie. Rozchýrila sa správa, že aj do našej obce tiahnu Nemci a že budú strieľať, vypaľovať domy a možno že aj kostol vyhodia do povetria. Ľudia sa naľakali, zapriahli kravy, voly či koníky do ľahkých vozov, na ktoré nahádzali len najpotrebnejšie veci a utekali do blízkych krovinatých a zalesnených porastov. Mňa a moju ročnú sestru usadil otec vzadu na voz a mama kráčala vedľa nás. Otec poháňal kravy a čoskoro sme boli v húštine. Vtedy sa sestra Milka rozplakala a čoskoro aj ja. Boli sme hladní. Mama nás tíšila a snažila sa rozviazať batôžtek, v ktorom bolo jedlo. Prstami sa jej to nedarilo, tak skúsila zubami. Veľmi sa ponáhľala, lebo stále sme plakali. Odrazu si vylomila predný zub a krv z rany zafarbila do červena biely obrúsok... Toto si pamätám dodnes... Podvečer aj nás richtár s jeho pomocníkmi presvedčili, aby sme sa vrátili domov. Nemci mu sľúbili, že ľuďom dajú pokoj, lebo chytajú len partizánov... Ako by mal vyzerať súčasný román, koľko má mať strán a akým spôsobom by sa mala opisovať komunikácia, priama reč, keď mobilné telefóny sú všadeprítomné a napísať, že hrdina sa ponáhľa k telefónnej búdke je komické? – Aj dnes sa môže hrdina románu s mobilom vo vrecku ponáhľať k telefónnej búdke nie preto, aby telefonoval, ale napríklad preto, aby sa v nej nebadane vymočil. Románoví hrdinovia nad šesťdesiat rokov sú neobyčajne vynaliezaví, aby aj prostred mesta a na pravé poludnie uľavili svojmu mechúru. O tom by sa dala tiež napísať zaujímavá novielka, ba možno aj tragikomický súčasný román... Romány boli aj sú rôznorodé, nepíšu sa podľa jedného kopyta... V tomto prípade sa nedá nič a nikomu predpisovať. A to je len dobre, že univerzálny recept na román neexistuje... Román nie je „rebierko na smotane“, román je variabilná, polyfunkčná, duševná potrava a práve preto je, nadnesene povedané, ako literárny žáner nesmrteľný... Ako si sa dostal domov, keď ste v Klube spisovateľov vypili s Vladimírom Mináčom všetku vodku? Poňho poslali Tatru 613, ty si sa túlal kadiaľ? – Pešo sa nám domov ísť nechcelo, lebo ani na taxík často pár korún nezostalo, tak sme sa radšej túlali nočným mestom a vždy sa našla dobrá duša, ktorá nás prichýlila... Obyčajne sme uviazli v ateliéri u nejakého výtvarníka, často na čele s Oskarom Čepanom (Kompánek, Krivoš, Sedlák, Mravec, Brunovský, Fila, Tóth, Rudavský a pod.) Predebatovali sme sa až do rána. Zaujímavé je, že za „socíku“ sa viacej pilo, viacej nadávalo a oveľa, oveľa viacej diskutovalo ako dnes... Ponocovania s Čepanom, Mihalkovičom, Stachom, Slobodom, Kovalčíkom, Dekanom, Šimonovičom, Ballekom atď. a výtvarníkmi, to boli debatné sympóziá, debatné orgie, na ktoré sa nezabúda... A niekedy nás pozval k sebe aj baťko Mináč, zaplatil aj dva-tri taxíky. Bol to človek štedrý, žičlivý, múdry a tiež vynikajúci rozprávač. Dalo sa s ním vydržať aj tri dni... Si bohatý? – Áno, som bohatý človek, lebo mám dobrú a inšpiratívnu ženu, zdarné tri deti,strechu nad hlavou, pracovný písací stôl a dostatok čistých papierov... Za veľké bohatstvo považujem to, že ma moji najbližší majú radi a ja ich mám rád tiež... Aj teba vnímam ako svojho mladšieho brata. Nemusel by som už nič dodávať, ale pre zaujímavosť a nie celkom od veci spomeniem, že svätý Augustín prikázal nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika... To by sa však tiež dalo zneužiť nasledovne: chceš byť milovaný? Tak hreš, páchaj hriechy. Tvoje hriechy budú nenávidieť a teba milovať... Neviem však naisto, či to platí... A neviem ani to, či to platí aj opačne: chceš byť nenávidený – lebo sú aj takí – buď nielen hriešnikom, ale doslova „hriechom“... Čo je to „nový román“? Dokázal by si na sto strán detailne opísať zdesenie ženy, keď zistí, že rozmýšľa o vesmíre ako muž? – „Nový román“, to bola len záležitosť inej, novej formy, nového uhla pohľadu. Ľudské bytie a jeho peripetie na tomto svete sú vždy (alebo obyčajne) rovnaké, opakujú sa... Z nedostatku poznania rozmýšľajú aj muži o vesmíre len povrchne. Niečo už vieme, ale je toho tak málo, že je to skoro nič. Ak aj žena – hoci prečo by to malo byť inak – zistí, že rozmýšľa o vesmíre povrchne, ako všetci muži, zdesí sa... Sto strán o tom by sa dalo napísať, ale načo?! Naše poznanie o vesmíre by sa tým neprehĺbilo, a ani literatúru by to neobohatilo... Čo vieš o budhizme? – Zjednodušene povedané, to hlavné je, že žiť treba tak, aby sme čo najmenej ubližovali všetkému živému, potom budeme mať dobrú karmu. Naše dobré skutky musia byť v prevahe nad skutkami zlými, lebo len potom si svoje „žitie“ nebudeme musieť zopakovať v rôznych iných podobách, či prevteleniach a vyvanieme do nirvány... Lebo život, „žitie“ je vlastne veľké utrpenie... A utrpenie nás učí pokore a nabáda, aby sme žili a konali spravodlivo. Nie všetci sa však tým riadia. Ty, slovenský parlament a chytráci, ktorí boli všade, kde sa za korunu skupovali továrne... Kde sú tvoje trofeje? A môže chlap odísť z politiky s čistým svedomím? – Len pár „vyvolených“, ktorí pôsobia v politike, má možnosť prefíkane sa obohatiť. A aj veľa z tých, ktorí by to mohli, to nezneužijú. Väčšina politikov na rôznych úrovniach teda žije a koná podľa predpísaných a uzákonených pravidiel... A teda aj ja za svoju trofej považujem to, že som po dvojročnom pôsobení v slovenskom parlamente (1992 – 1994) odišiel z politiky s čistým svedomím a značne utlmeným anarchistickým zmýšľaním, s ktorým som dovtedy koketoval... Uvedomil som si, že ľudské spoločenstvo, štát, potrebuje a ešte dlho bude potrebovať dobré zákony, lebo bez dobrých zákonov nemá nateraz perspektívu... Pravdaže, pártisíc rokov predtým to už vedeli Babylončania, Asýrčania, Egypťania, vedel to Mojžiš, starí Gréci aj Rimania a vlastne všetci, ktorí prichádzali po nich... Demokraticky zvolený parlament, parlamentná demokracia je nateraz vrcholom možností spravodlivého riadenia ľudského spoločenstva. Všetky tvoje knihy majú unikátne, poetické názvy. Vedel by si hneď teraz rýchlo vymyslieť desať názvov, v ktorých by sa vyskytlo slovo „týždeň?“ – Dovoľ mi, aby som túto úlohu vynechal až na jeden názov, ktorý mi momentálne napadol: Elvíra týždeň na koni bez nohavičiek, alias lacná výroba voňavých tatárskych biftekov... Už týždeň sa však trápim s názvom, v ktorom by zasvietilo slovo „samooplodnenie“. Prvý variant už mám: Samooplodnenie mladých žien, alias zánik mužov. Na ďalších variantoch stále pracujem. Čítal si Kanta? – Na filozofickej fakulte, kde som študoval, bolo čítanie diel filozofov samozrejmosťou... Ten zvyk potom človeku zostáva na celý život. Raz za čas sa teda do Kanta opakovane začítam z niekoľkých dôvodov. Kantov filozofický jazyk je jeden z najťažších a najzložitejších a hoci mu nemusíš vždy a dokonale rozumieť, spisovateľa či básnika vzrušuje ako kontrast jazyka, beletrie či poézie. Musím však dodať, že Kantova akási až strojená múdrosť ma po istom čase začne nudiť a opäť ho odložím. Je to pravý opak toho, ako „povzbudivo“ na mňa pôsobí napríklad čítanie existencialistov, či starých Grékov (Herakleitos, Parmenides...). Kanta odborníci považujú za jedného z najmúdrejších filozofov a to, ako vo svojich „kritikách“ odpovedá napríklad na otázky: čo je človek, čo mám robiť, čo môžem vedieť, v čo smiem dúfať, je aktuálne aj dnes. Predstav si, že dostaneš papier s vetou: „Ako každé ráno, aj dnes doktorka Labajová vypila čiernu kávu a myslela na neodvratnú samovraždu...“ Pokračoval by si opisom interiéru, alebo by si nechal postavu skočiť z okna? – Najprv by som jej dovolil akúsi rozlúčku, prehnal by som ju miernym tempom, denným aj nočným mestom, povymetal by som s ňou dva-tri bary, dobre ju nakŕmil neprepečenými biftekmi, podpil by som ju lahodným francúzskym koňakom, dožičil by som jej dobrovoľný, ale náhodný drsnokrásny sex aspoň s dvoma mužnými kancami... A ráno, unavenú, prefajčenú, pomilovanú aj najedenú, ale vo vybičovanej eufórii, by som ju zaviedol do „Márnice samovrahov“ – v poviedke či v novele je skoro všetko možné – v ktorej by visela obesená starenka... Doktorke Labajovej by som ponúkol povraz a decentne sa vzdialil do neďalekej krčmy... Doktorku Labajovú, vycibrenú estétku, by pohľad na zúboženú samovrahyňu iste odradil od jej pôvodného, samovražedného zámeru... Čoskoro by si v krčme prisadla ku mne a objednala dve pivá a dve borovičky. Veselo, so širokými úsmevmi, by sme si štrngli... Veríš, že okrem najpozitívnejšieho prvku v existencii je všetko márnosť a že mal Ukrižovaný pravdu, keď nastavoval líce na facku? – Nastaviť líce na facku, to je priateľské gesto, niečo podobné, ako ponúknuť či podať ruku. Takéto konanie vysoko oceňujem, aj keď riskujem, že nebude správne pochopené každým a v každom prípade. Niekto si ho môže vysvetľovať ako slabosť, či dokonca zbabelosť a možno sa ho pokúsi aj zneužiť. Pritom takéto konanie je aktom humánnej sily, viery a presvedčenia, že dobro je chytľavé, že dokáže inšpirovať... Takže vlastne nie všetko je márnosť a Ukrižovaný sa aj v tomto prípade prezentoval ako veľký Učiteľ.. Vieš uvariť nejakú jednoduchú vec, ktorú by si sa neostýchal ponúknuť nečakanej polnočnej návšteve? – Praženica z dvadsiatich vajec sa mi javí ako vhodné a jednoduché jedlo pre polnočnú návštevu, ktoré dokážem sám pripraviť za desať – pätnásť minút... Po praženici chutí pivo aj víno, ale aj acidofilné mlieko a je to kvalitný základ aj na pre inšpiratívne rozhovory. Ak ťa v čiernej hodine popľuje ľudská nízkosť a povrchná morálna nadutosť obviní z nepravdy, dokážeš odpustiť? Čo všetko dokážeš odpustiť? – Áno, ja dokážem všeličo a mnohé odpustiť, ale nezabúdam... A nie preto nezabúdam, aby som sa neskôr pomstil, ale preto nezabúdam, aby som bol pripravený čeliť prípadnej opakovanej ľudskej nízkosti či povrchnej morálnej nadutosti a falošným obvineniam. Samozrejme, všetko odpustiť dokáže len Boh, ktorému sa nijaký človek nemôže rovnať. Preto, napríklad, vraždu mne blízkeho človeka by som odpustiť nedokázal... Aj preto mám ponuku: vraždite radšej mňa...! Keby ťa jediný, ničím a nikým nepodplatiteľný zákon o trpkej istote smrti prekvapil oznamom, že ti zostáva posledná hodina života a ty musíš napísať záverečnú kapitolu, ukončiť dielo, pokloniť sa a poďakovať za pozornosť... Začínala by sa tvoja posledná veta slovom JA? – Diabolsky štipľavá otázka pre vtedy a takto bezmocného človeka... Zdá sa mi, že by stačilo napísať: „Ďakujem!“