O voĽbách po voĽbách
Tak vás všetkých pekne vítam, milí občania, v novom decentralizovanom Slovensku. Že neviete, o čom to vlastne hovorím? No predsa o voľbách do vyšších územných celkov. Že vás to veľmi nezaujíma? Ale to by vás malo, lebo pôjde predsa o vaše peniaze. Už nebudú tí v Bratislave rozhodovať za vás. To ja som si tento najnovší výdobytok demokracie nenechal ujsť. Veď sme predsa neštrngali zbytočne v novembri 1989 na našich námestiach. Hovoríte, že ste ma tam nevideli? No, je pravda, že som nestál priamo na námestí, ale bol som veľmi blízko. Pozeral som sa na vás spoza záclony na krajskom výbore KSS. A držal som vám prsty.
Ale vráťme sa späť k voľbám. Ja som pre ne dokonca cestoval až do Košíc, i keď bol môj program veľmi nabitý. Musel som ísť predsa podporiť svojho bývalého najlepšieho poradcu Jána Bíleka v jeho boji o stoličku predsedu VÚC. Neuspel síce, no nech si nezúfa. Taký šikovný človek ako on sa určite nestratí. Ku mne sa už však asi nevráti, lebo sa zrejme obáva posmeškov. Ale taký je už život. Raz si hore, raz si dole. Nás, čo sa nám darí stále a za každého režimu, je málo. Na tých voľbách ma však rozčúlila jedna vec, že hlas prezidenta má takú istú váhu ako hlas ktoréhokoľvek bežného občana. To je krajne nespravodlivé a urážlivé voči hlave štátu. Mali by sa tým hádam zaoberať naši zákonodarci.
Musím vám povedať, že ma veľmi potešilo, keď som sa mohol opäť po dlhšom čase poprechádzať po tých svojich Košiciach. Až mi tak srdce pookrialo. A spomenul som si na časy, keď som prevzal primátorovanie a nebolo tu svetlo a nebolo tu nič. A ja som riekol: "Buď svetlo!" A ono bolo. Bol síce aj obrovský dlh, ale kto by sa takými maličkosťami zaoberal. Nech sa tým trápi môj nástupca a nech pokračuje v mojom diele. Ja som hrdý na to, čo som vykonal. Keď som to teraz uvidel, až mi slzy vytryskli do očí. A dcéra ma len objala a povedala: "Otec neplač, veď Košice ešte žijú." No hej, ale dokedy.
Veľa času na rozjímanie som však nemal, pretože som sa musel vrátiť aj k svojim Bratislavčanom, aby som im zapálil v prezidentskej záhrade vianočný stromček a porozdával za Mikuláša darčeky. Veď viete, že som na všetko sám. Šetríme, kde sa dá. Dokonca aj mobilné telefóny sme s manželkou vrátili a v rámci šetrenia rodinného rozpočtu si už iba dopisujeme. To mi pripomína, že ešte musím vypísať vianočné pohľadnice pre všetkých svojich známych a hneď ráno ich odniesť na poštu. A mimochodom, neviete náhodou poštové smerové číslo do Vatikánu?
