Primárky robia manažment strany ťažším

Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) si nedávno volila svojich kandidátov do regionálnych samospráv prostredníctvom primárok. Otvorila sa tak otázka efektívnosti a opodstatnenosti tohto druhu volieb. Na túto tému sme sa zhovárali s Petrom Učňom z Medzinárodného republikánskeho inštitútu.

Aká je podstata primárok?

Primárne voľby sú jednou z procedúr výberu straníckych kandidátov na volené verejné posty. Ako názov "primary elections" napovedá, ide o predbežné voľby, ktoré predchádzajú samotným politickým voľbám. Ide o priame a tajné voľby kandidátov a v niektorých prípadoch delegátov na stranícke nominačné zhromaždenia. Je podstatné si uvedomiť, že primárky sa vyvinuli v Spojených štátoch, kde sa používa väčšinový volebný systém a politické strany nemajú formálne registrované a permanentné členstvo, čo dáva primárkam osobitý charakter. Ich pravidlá nie sú výlučne vnútrostraníckou záležitosťou. Sú určované zákonom štátu a štát ich zvyčajne aj realizuje a platí. Výsledky primárok sú záväzné a stranícke centrály majú veľmi malé možnosti na ich ovplyvnenie. Americké primárky sú výnimočné svojou otvorenosťou, pokiaľ sa týka kandidatúry ako aj účasti na voľbách. Na kandidovanie stačí splniť jednoduché formálne kritériá a zabezpečiť si zdroje na financovanie kampane. Stranícke establishmenty môžu kandidatúry ovplyvňovať zväčša iba neformálnymi prostriedkami. Avšak najosobitejšou črtou klasických primárok je inkluzivita selektorátu, to znamená, že účasť na voľbách prekračuje hranice straníckej organizácie (v americkom poňatí) a je umožnená priaznivcom a voličom strany, a v niektorých prípadoch aj nezávislým voličom a verejnosti bez ohľadu na politickú orientáciu.

Aký je historický vývoj tohto druhu volieb?

Vývoj primárok je silne ovplyvnený historickým spôsobom voľby amerického prezidenta. Pôvodne kandidátov navrhovali členovia zákonodarného zboru. Tento spôsob sa neosvedčil a ukázala sa potreba nominačnej procedúry. Prvotnou formou vnútrostraníckej nominácie boli miestne a národné nominačné zromaždenia (caucus a convention). Tieto sa postupom času stali centralizované a nežiadúco manipulovateľné lokálnymi a centrálnymi straníckymi bossmi. Tendencia k otvorenej procedúre primárok bola reakciou na spomenuté neduhy, bol to demokratizačný tlak zvnútra strán ako aj z verejnosti. Ten sa v priebehu dvadsiateho storočia presadil aj vďaka vplyvu štátu a následnému uzákoňovaniu nominačných procedúr. Výber kandidátov primárkami v USA tak už nie je iba vnútrostraníckou záležitosťou. Vo všeobecnosti, primárne voľby sú typicky americkým fenoménom poznamenaným históriou americkej politiky a prezidentského úradu.

Aký je rozdiel medzi primárkami a iným typom volieb?

Ako procedúra sú primárky jednoduchými väčšinovými voľbami. Tým nie sú vôbec výnimočné. Ako spôsob výberu straníckych kandidátov sú primárky výnimočné tým, že pripúšťajú do rozhodovacieho procesu aj verejnosť, nečlenov strany. Mimo americkej politickej kultúry sú pravé primárky veľmi nepravdepodobné. V európskom kontexte (a teda aj u nás), kde strany majú registrované permanentné členstvo, je možné zaviesť procedúru, ktorá má veľmi blízko k americkým uzatvoreným primárkam. Ich spoločnými črtami sú priamosť a tajnosť voľby, inkluzivita kandidatúry a záväznosť výsledkov, účasť na voľbe (poštou alebo priamo na straníckych zhromaždeniach) je však vyhradená len členom strany. Táto procedúra by sa dala pomenovať ako "vnútrostranícke primárky". Aj v tejto kategórii je užitočné rozlíšiť vnútrostranícke primárky samotné od voľby zvanej membership ballot (priama voľba členmi). V prvom prípade sa dodržiava sloboda uchádzania sa o kandidatúru, v druhom sú "kandidáti na kandidátov", o ktorých členovia strán hlasujú zvyčajne korešpondenčným hlasovaním, často vopred "prefiltrovaní" straníckymi výbormi. Vo väčšine prípadov, keď sa hovorí o primárkach mimo USA, ide vlastne o vnútrostranícke primárky alebo o priamu voľbu členmi. Celkovo v Európe je výber kandidátov takmer vždy kombináciou voľby a výberu (election and selection). Americká koncepcia "predbežných volieb" je v našej politickej kultúre cudzia.

V akej miere sa primárky využívajú v zahraničí a predovšetkým kde?

Primárky, vnútrostranícke primárky a im podobné otvorené procedúry sa mimo USA používajú pomerne zriedkavo, i keď v posledných desaťročiach existuje rastúca tendencia ich výskytu. Treba však spomenúť dve výhrady. Po prvé, primárky sú niekedy ako prechodný jav - strany ich zavedú a po čase sa ich z rôznych dôvodov vzdajú. Po druhé, demokratizácii výberu kandidátov často neznamená celkovú demokratizáciu pomerov v strane - práve naopak. Stranícki lídri niekedy presadzujú primárky ako súčasť kampaní na upevnenie svojej moci tým, že zapojením radového členstva obchádzajú stredné kádre straníckych aktivistov, ktorí boli v najlepšej pozícii kontrolovať a limitovať stranícke centrály. Príkladom je Tony Blair, ktorý použil demokratizáciu výberu kandidátov na upevnenie moci straníckeho vedenia a eliminovanie vplyvu odborov.

Pokiaľ ide o empirický výskyt primárok, blízko americkému vzoru boli praktiky islandských strán v sedemdesiatych rokoch, keď do vnútrostraníckych volieb pripustili všetkých právoplatných voličov. Podobne katalánska Socialistická strana pripúšťa okrem svojich členov aj "registrovaných sympatizantov". Od svojho spojenca sa inšpirovala španielska PSOE, ktorá v roku 1998 použila vnútrostranícke primárky na voľbu kandidáta na premiéra. Austrálske strany používali primárky, ale opustili ich v päťdesiatych rokoch. V šesťdesiatych rokoch viaceré holandské a belgické strany používali priamu voľbu členmi. Dodnes sa jej pridŕža holandská strana D66. Izraelské hlavné politické strany začali používať primárky v roku 1996, ale podnes sa ich všetky okrem Strany práce vzdali. Podobne rakúske ÖVP a SPÖ použili primárkam blízku procedúru iba raz pred voľbami v roku 1994. Spomedzi postkomunistických krajín sa primárky použili v Bulharsku, ale túto prax opustili pred tohtoročnými parlamentnými voľbami. Nakoniec, prednedávnom sme mohli pozorovať, ako si členovia britskej Konzervatívnej strany zvolili lídra korešpondenčným hlasovaním. Použitie primárok a priamej voľby členmi sa totiž vôbec nemusí obmedzovať len na voľbu kandidátov na volené posty.

Boli primárky SDKÚ naozaj prvými na Slovensku?

Áno, boli to vyššie spomínané "neamerické" vnútrostranícke primárky. Osobne nemám nijaké vedomosti o tom, že by iná strana použila v minulosti tento spôsob. V roku 1997 HZDS ohlásilo, že použije na výber svojich kandidátov primárky. Nakoniec, podľa všetkých informácií, úzke vedenie strany vybralo kandidátov zo zásoby asi 1200 nominantov z nižších úrovní straníckej organizácie. To neboli primárky, aj keď sa trebárs o tých 1200 nominantoch hlasovalo. Ak si prečítate vyššie uvedené kritériá primárnych volieb, je jasné, že záväznosť výsledkov bola prevalcovaná obrovským množstvom nominantov, čo dalo vedeniu prakticky absolútnu voľnosť pri zostavovaní kandidátky. Aj pri "európskych" vnútrostraníckych primárkach musí totiž platiť, že kto nimi víťazne prejde, stane sa kandidátom.

Existuje aj ďalší problém komplikovaného súžitia vnútrostraníckych primárok a pomerného listinného volebného systému. Totiž, ak sa aj kandidáti zvolia "primárkovým spôsobom", ešte tu zostáva problém určenia poradia kandidátov (zvoliteľné miesta), kde rozhodujúcu úlohu zohráva zvyčajne vedenie strany. To isté nastáva aj pri predvolebných koalíciách, keď sa počet disponibilných zvoliteľných miest pre stranu ešte zmenší. Ak by som chcel zosumarizovať vnútrostranícke voľby SDKÚ, najmä voľby kandidátov na predsedov VÚC, boli pekným príkladom vnútrostraníckych primárok "európskeho" typu.

Zachováva sa primárkami naozaj demokratizácia strany ako to tvrdí SDKÚ? Nebude to mať skôr "sebazničujúci" účinok pre stranu?

Pre SDKÚ boli vnútrostranícke primárky pri zakladaní strany jedným z hlavných argumentov ohľadne jej demokratickosti. Podobne demokratická stranícka organizácia bola prominentným argumentom pri odôvodňovaní potreby novej strany. Naozaj, primárky prispievajú k demokratičnosti straníckej organizácie, aj keď mnohí by iste namietali, že príliš demokratická strana nie je veľmi praktická pri výkone politiky. SDKÚ je mladá strana, a preto by sa nijaký sebazničujúci účinok nemal dostaviť. Ten sa dá predpokladať, ak sa primárky zavedú v strane, ktorá bola predtým centralisticky a hierarchicky organizovaná. V budúcnosti môže vyrásť opozícia voči primárkam medzi straníckymi lídrami SDKÚ, ak dospejú k názoru, že im tento druh volieb sťažuje manažment strany. Stranícki lídri si všeobecne užijú dosť neistoty v politickej súťaži, na koaličných rokovaniach a podobne, a uprednostňujú, aby mali pevne v rukách aspoň vlastné strany. Primárky nepochybne menia rovnováhu síl v strane a robia manažment strany náročnejším a menej predvídateľným. Lídri sa musia naučiť žiť s alternatívou, že v boji o verejné funkcie uspejú nielen tí, ktorých oni samotní pokladajú za najvhodnejších, ale i "problematické a nevhodné" osoby, ktoré získajú podporu v primárkach. Môže to byť ťažké.

Myslíte si, že si tento druh volieb osvoja aj iné strany? Podľa vás ktoré?

Ťažko povedať. SDKÚ zaviedla primárky hneď od začiatku a má šancu naučiť sa s nimi žiť. Podobnú šancu majú aj všetky strany, ktoré vzniknú v budúcnosti a rozhodnú sa pre primárky. Všeobecne sa dá povedať, že spôsob výberu kandidátov odráža pomer a rozloženie síl v strane. Klasický politologický citát hovorí, že kto ovláda výber kandidátov, ten v strane vládne. Skupina, ktorá strane vládne, sa vzpiera zmene nominačného systému, ktorý stabilizuje jej moc. Preto zmeny nastávajú len pod enormným tlakom zvnútra strany (mocné disidentské hnutie, zásadná generačná výmena), tlakom verejnej mienky, skrátka ako reakcia na krízovú situáciu.

Z mediálnych výrokov o primárkach

Mikuláš Dzurinda (SDKÚ):

Odteraz do všetkých volených funkcií, či pôjde o voľby parlamentné, či pôjde o voľby do vyšších celkov alebo voľby komunálne, bude Slovenská demokratická a kresťanská únia vyberať ľudí iba primárnymi voľbami.

Rudolf Žiak (HZDS - ĽS):

Zatiaľ nie je jasné, či bude u nás použitý práve tento inštitút, že u nás budú primárky alebo nie. Skôr je teraz daná možnosť iba tým krajom. Bez toho by centrála HZDS nejak zasahovať do tohto vývoja, určiť si, kto bude jej kandidát.

Milan Ištván (SDĽ)

V SDĽ tiež centrum nič nehovorí do výberu kandidátov na poslancov, ako aj na predsedov vyšších územných celkov. Je to, podľa mňa, veľmi dobrý spôsob, keď ľudia v danom regióne rozhodujú o tom, kto by ich mal reprezentovať v samosprávnych orgánoch.

Eva Slavkovská (SNS)

Nepovažujem tento systém v našej demokratickej spoločnosti ešte za vhodný. Nie sme naň zvyknutí.