Voľby do VÚC: Železnice v regiónoch
K obmedzovaniu a rušeniu spojov dochádza v regiónoch takmer každoročne. Tak v autobusovej ako aj železničnej doprave. Stáva sa, že doprava je cez víkendy úplne oklieštená a cez pracovné dni je určená len na ranný odchod a poobednajší príchod z práce alebo školy. Na regionálnu dopravu majú vplyv najmä vyššie územné celky. Ich kompetencie by sa mali po voľbách v tejto oblasti ešte rozširovať.
Využívať hromadnú dopravu v regiónoch Slovenska je naozaj kumšt. Od prechodu kompetencií na vyššie územné celky v regionálnej autobusovej doprave sa občania nedočkali ničoho iného, ako rušenia spojov. A ani železnice, o ktorých zatiaľ rozhoduje štát, nezostali nič dlžné. Asi najväčšie rušenie za posledných pár rokov zažili regióny v roku 2003, keď železnice pristúpili k zrušeniu dvesto spojov na 25 tratiach. Štát chcel vtedy šetriť, a tak rušil najmenej vyťažené spoje, tzv. lokálky. Situácia sa natoľko vyhrotila, že sa železničiari rozhodli štrajkovať, veď o prácu malo prísť – a aj prišlo – 450 ľudí. Z ich požiadaviek sa však nesplnilo nič, vtedajší manažment dokonca považoval štrajk za protizákonný.
Rušenie spojov regiónom vôbec nepomáha. Ani v súvislosti napríklad s nezamestnanosťou. Mobilita pracovných síl u nás je veľmi nízka. Veď s regionálnou dopravnou situáciou súvisí aj to, koľko obyvateľov za prácou dochádza do iného mesta, obce či regiónu. Kým v Belgicku je to až 20 percent pracujúcich, na Slovensku je to len 4,7 percenta.
Úloha regiónov
Napriek tomu, že väčšina kompetencií z oblasti dopravy už na pleciach vyšších územných celkov leží, čaká ich ešte zvládnuť železničnú dopravu. Regióny majú dnes zo zákona mnohé kompetencie v oblasti dopravy, zamerané predovšetkým na pozemné komunikácie, cesty druhej a tretej triedy, cestnú, električkovú a trolejbusovú dopravu. Okrem toho samosprávne kraje určujú maximálne ceny vnútroštátnej autobusovej dopravy, čo v praxi znamená, že ak cesta nepresahuje sto kilometrov, cenu lístka určuje kraj. Ten tiež môže určiť technické a prevádzkové podmienky pre dopravcu, a to definovaním štandardu kvality verejnej dopravy. Práve vďaka tomu môžu občania napríklad v Žilinskom kraji cestovať prevažne v nových a klimatizovaných autobusoch, kým v inom kraji môže byť ich kvalita úplne iná.
Vláda sa vo svojom programovom vyhlásení v roku 2006 zaviazala, že „bude pokračovať v procese prenosu zodpovednosti štátu za dopravnú obslužnosť na samosprávne kraje.“ Regionálne železničné trate sa tak mali stať súčasťou kompetencií VÚC už v tomto roku. Mala im predchádzať finančná decentralizácia, teda vyčlenenie prostriedkov najprv zo štátneho rozpočtu určených osobitne pre prevádzkovanie železníc, a postupne mali o rozpočte na železničnú dopravu rozhodovať samotné kraje.
Tie sa však tejto kompetencii bránia zubami-nechtami. Boja sa nedostatku peňazí na zabezpečovanie tak drahej kompetencie, ako je prevádzka železničnej osobnej dopravy. Kedy presne kompetencie na regióny prejdú, zatiaľ nie je jasné, pretože tie sa snažia odkladať zmenu na termín pokiaľ možno čo najvzdialenejší. Podľa súčasného návrhu bude ešte v roku 2010 zabezpečovať regionálnu železničnú dopravu Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií. Od roku 2011 by mali zabezpečovať železničnú dopravu práve vyššie územné celky, pričom finančné prostriedky budú dostávať priamo od štátu.
Voľby 2009 Čo nastane po roku 2009, dnes ešte nie je isté. Do hry prichádzajú dva varianty. Prvý variant počíta s tým, že samosprávnym krajom sa adekvátne zvýšia vlastné príjmy tak, aby boli schopné uhrádzať stratu z výkonov vo verejnom záujme. Alebo druhý variant, že všetko zostane po starom a regionálnu železnicu bude naďalej financovať štát.
Predpokladaná nízka účasť na voľbách do samosprávnych krajov, ktoré sa budú konať už 14. novembra, znova posadí do kresiel väčšinou neznámych ľudí. V čase krízy príjmy samosprávam klesajú, dostať ďalšiu kompetenciu navyše nebude preto žiadna sranda. Napriek tomu by regionálna železničná doprava mohla znova vniesť poriadok do grafikonov a pomôcť tak ľuďom jednoduchšie sa presúvať za povinnosťami aj zábavou v regiónoch. Keby samosprávne kraje výlučne rozhodovali o regionálnej doprave na svojom území a mohli by flexibilne zabezpečovať nadväznosť spojov vlakovej a autobusovej dopravy, bol by to posun vpred. Zatiaľ je to však hudba budúcnosti, a je na novozvolených županoch a na samotných občanoch, ako sa k problému postavia.
