Lenin v zajatí ľadu

Na opustenú osadu vysoko v Arktíde hrdo dozerá Lenin. Medenočervená hlava vytesaná na kamennom podstavci odoláva náletom čajok a občasným návštevám polárnych medveďov. Nijaká iná postava svetových dejín zrejme nemá sochu tak vysoko na severe. Spomienky na ZSSR? Kdeže! Súčasnosť! Nórsko. Špicbergy. Pyramiden. Špicbergy sú najsevernejším európskym súostrovím. Malebná krajina z veľkej časti pokrytá ľadovcom pozostáva iba z piatich osád s počtom obyvateľov niečo cez dva a pol tisíc. V hlavnom meste Longyearbyen nájdeme školu, múzeum, elektráreň i moderné letisko. Obec žije z ťažby uhlia a čoraz viac aj z cestovného ruchu, ktorý tu v poslednom období prekvitá. Hodinu plavby loďou z Longyearbyenu smerom na severovýchod sa nachádza Pyramiden. Osada na základe Špicberskej dohody z roku 1920 a neskorších zmlúv patrí Rusku. Jej meno evokujúce stavby starovekých Egypťanov je odvodené od názvu kopca týčiaceho sa nad fjordom, ktorý svojím tvarom pripomína skutočnú pyramídu. Na Špicbergy sa možno za 700 a viac eur dostať letecky aj z Viedne s prestupom v Osle alebo Tromso. Modelová dedina socializmu Pyramiden bol dlhé desaťročia pýchou Sovietskeho zväzu. V časoch najväčšej slávy tam v uhoľnej bani pracovalo vyše tisíc baníkov, čo dodnes pripomínajú tri stuhy „šachťorskej slavy“ na priečelí kultúrneho domu. Obec plnila funkciu modelovej dediny socializmu: bezpeňažný systém, družstevné pestovanie zeleniny, spoločný chov dobytka, strava zadarmo – to všetko tu na radosť pohlavárov Komunistickej strany príkladne fungovalo. Baníci mali k dispozícii bazén, veľký športový komplex vrátane azda najsevernejšie položeného futbalového ihriska na svete, obsažnú knižnicu i kultúrne stredisko. Produktivita v uhoľných baniach bola jednou z najvyšších v celom Sovietskom zväze. Pyramiden bol medzi sovietskymi baníkmi mimoriadne vyhľadávaným miestom. Aj keď poveternostné podmienky sú drsné, ponúkaný plat, a najmä možnosť prísť sem s celou rodinou, pôsobili ako lákadlo. Kým nórske banícke osady na súostroví boli doménou mužov, Pyramiden sa hemžil rovnako mužmi, ženami ako i deťmi, pre ktoré plnohodnotne fungovala materská škola aj základná škola. Sovieti mysleli na všetko: zatiaľ čo v iných častiach Špicbergov je pre ochranu vtáctva prísne zakázaný chov mačiek, myši a potkany predsa treba zlikvidovať! Preto bol Pyramiden jedným z mála miest na svete, kde ste na prechádzke mohli pohladkať kocúra a zároveň sledovať ľadové medvede. Ochrana prírody nikdy nebola doménou Sovietskeho zväzu. Mesto duchov V roku 1998 sa napriek stále obrovským zásobám uhlia v hore neočakávane rozhodlo o ukončiť ťažbu. Ruská vláda nebola viac ochotná financovať túto odľahlú enklávu a doslova z hodiny na hodiny prikázala baníkom zbaliť svoj majetok. Ťažobná činnosť uprostred Arktídy je finančne aj technologicky náročná a po páde socializmu Rusi už nemali záujem udržiavať ju pri živote. Navyše, niekoľko desiatok kilometrov na juh od Pyramiden leží osada Barentsburg, kde Rusi ťažia uhlie dodnes. Osud dediny s najsevernejšou sochou Lenina tak bol, zdá sa, spečatený. Dnes je Pyramiden mestom duchov. V oknách niekdajších baníckych ubytovní sídlia čajky a poctivo strážia svoje teritórium. Kde-tu sa do oblasti zatúla polárny medveď, ktorých sú na Špicbergoch stovky. Banícke vybavenie je však stále prekvapivo dobre zachované a človek má pocit, že zamestnanci sú iba na obednej prestávke a čochvíľa sa vrátia. Obec je magnetom pre nekonvenčných turistov. Z Longyearbyenu tam sem-tam zavíta loď a tí traja-štyria Rusi, čo v Pyramiden zostali za účelom vedeckého výskumu sa razom zmenia na sprievodcov. V malej miestnosti bývalého hotela sa objaví obchod so suvenírmi, kde si môžete kúpiť typické ruské baranice, Marxov Kapitál či sovietske odznaky. Raz darmo – biznis je biznis. To vedia aj Rusi! Veľké plány Aj keď dnes je Pyramiden opustený, blízka budúcnosť môže vyzerať úplne inak. S ohľadom na rozpútavajúce sa boje o Arktídu je Pyramiden pre Rusko vítaná strategická základňa a je možné, že sa tam pokúsi obnoviť svoju trvalú prítomnosť a urobiť z osady turistickú oblasť. Zásoby uhlia sú navyše stále bohaté, a tak nemožno vylúčiť ani obnovenie ťažby. V knižnici sa opäť oprášia staré knihy a prach futbalového ihriska znovu rozvíria ruské plátenky. Mesto duchov opäť vzbĺkne životom. Vladimír Iľjič bude dojatý!