Odlíšiť politiku od filozofie
Som skutočne nadšený myšlienkami Eduarda Chmelára (SLOVO č. 1/2000), pretože mi pomohol nadobudnúť trochu životného optimizmu. Napriek tomu, že som sa narodil v roku 1955, a mal by som byť na vrchole životnej kariéry a tvorivých síl, pociťujem svoj osud ako do závozu odviateho veterána. Ročníky narodenia 1950-60 sú tie, o ktorých kedysi jeden z nestorov - historikov (pán Lipták) v Klube Nového Slova v roku 1990 prehlásil, že to bude ďalšia "generácia useknutých rúk", pretože po spoločenskom prevrate budú "odviati" osudom a nahradení mladšou, inak zmýšľajúcou generáciou.
Neveril som - a stalo sa. Hlásim sa ku generácii, ktorá už nepociťovala hrôzu a teror komunistického režimu z 50. rokov, ale žila v stabilnom sociálnom štáte so slušne prosperujúcou ekonomikou, kde sme rôzne reči o politickej neslobode brali ako trvalý folklór ľudí majúcich problémy s autoritami vyplývajúce z podstaty ich psychiky. Ako človek z ekonomiky a "komerčák" som si bol vždy veľmi dobre vedomý, ako tvrdo je vybojovaná každá koruna v trhovej ekonomike "tam vonku" na Západe a ako ideológia peňazí ruinuje ľudské osudy bez ohľadu na politickú a občiansku slobodu, ktorá bola vlastne vždy oklieštená výškou konta v banke. Rovnako som si bol vedomý "kolosálneho prúseru", do ktorého upadalo celé spoločenstvo centrálne plánovaných ekonomík vďaka straníckemu rozhodovaniu a nám mladším už nič nehovoriacemu "budovateľskému" pátosu straníckej gerontokracie. Aspoň v Československu sme však dosiahli sociálny štát, ktorého systém aj jednotlivé prvky obdivovali experti nielen na sociálne, vzdelávacie a zdravotnícke programy z priemyselne vyspelých krajín, ale aj ľudia, ktorí sa k nám dostali. Propaganda bola silná aj "z tej druhej strany" ideologického boja, pretože sa u nich samozrejme o takých veciach verejne a v médiách nepísalo.
Po prevrate v roku 1989 som varoval, že bez ohľadu na politické zmeny by sme si mali zachovať to, čo funguje a pomáha ľuďom v obyčajnom živote. Napriek tomu, že som nebol radovým členom KS, ani politicky angažovaný "pred a po", bol som označený za "červeného" už len za to, že som v socializme žil. Revolučné nadšenie velilo zbúrať všetko - a tak po desiatich rokoch môžeme už len konštatovať, že sa tak stalo dôsledne. Dnes sa socialistami stávajú ľudia nie z politického presvedčenia, ale pre to, že si pamätajú a vedia oceniť, aký systém zdravotníckeho, vzdelávacieho, sociálneho a kultúrneho zabezpečenia tu fungoval a aká vysoká bola bezpečnosť občana na verejnosti. Práve preto je dôležité, aby mladšie generácie, ktoré chodia s otvorenými očami po svete, dokázali odlíšiť čistú politiku od životnej filozofie a stali sa socialistami nie pre stranícky preukaz, ale pre životnú skúsenosť, že chcú žiť v takých podmienkach, ktoré by neboli sociálnou púšťou a zdevastovaným morálnym a životným prostredím. Gratulujem, Eduard!
Peter Zajac - Vanka, publicista
