Ach, tie sviatky
V našom parlamente sa nedávno hovorilo o tom, že 17. november by mal byť štátnym sviatkom. Na tom, že by to tak malo byť, sa zhodla väčšina poslancov. Argument, že sa "čosi" v novembri 1989 stalo iba v Prahe, dokazuje to, že ľudia majú krátku pamäť. V Bratislave vyšli do ulíc študenti s analogickými heslami a požiadavkami už 16. novembra. Rozdiel bol, pravda, v tom, že sa voči nim nepoužilo násilie. Vôľa k zavedeniu sviatku bola, lenže sa narazilo na iný problém. Pre našu ekonomiku by sa údajne sústo ešte jedného voľného dňa stalo nestráviteľné. Bola možná iba zámena, aby nejaký iný sviatok prestal byť dňom pracovného pokoja. Hovorilo sa o všemožných dátumoch, napríklad v trhovej ekonomike by sa mal 1. máj sláviť prácou, veď predsa ľudia už v tento deň nemusia povinne chodiť manifestovať. Alebo - našu ústavu už predsa parlament znovelizoval, tak deň prijatia jej pôvodného znenia by sa tiež vraj nemal oslavovať. Možno ktosi v kútiku duše myslel na 29. august, ale našťastie na Slovensku ešte vládne taká situácia, že sa s týmto národným sviatkom nedá hýbať. Muselo sa však mlčať aj o inej veci. Náš štát sa zmluvou s Vatikánom vzdal suverenity nad stanovovaním celého balíka sviatkov. Sú to síce sviatky katolíckej väčšiny, no ak by sa ukázala potreba zredukovať počet voľných pracovných dní, s nimi nebude možné pohnúť. Naša ústava obsahuje zásadu, že medzinárodnoprávne záväzky majú prioritu pred vnútroštátnymi, takže sa nedá nič robiť. Ak sa predsa len 17. november stane štátnym sviatkom, mali by sme väčšiu príležitosť každoročne sa okrem iného zamýšľať nad tým, čo sa zrealizovalo z jeho ideálov a predsavzatí, a čo ostalo snom, či planým sľubom.
