Lapanie Ivana Lexu

Na prvý pohľad celá situácia pripomína scénu z nemej grotesky. Zadychčaní keystownskí policajti naháňajú dobre živeného pána, ktorého nedokážu chytiť. Navyše sami padajú a dokonca sa niekedy tresnú aj obuškom po hlavách. Za iných okolností by išlo o zábavnú historky. Ale celá záležitosť je skôr tragická, a to z viacerých príčin. Neúspešné lapanie Ivana Lexu nie je iba symptómom problémov jednej zložky štátneho mechanizmu, hoci pre poriadok v spoločnosti životne dôležitej. Je kamienkom v mozaike iných káuz, ktoré znižujú autoritu štátu ako takého. Nielenže polícii uniká hlavný obvinený z prípadu, ktorý mal medzinárodný rozmer, no sú sudcovia, ktorí dokážu dať príkaz na prepustenie výpalníkov prichytených políciou pri čine alebo iné kauzy, ktorých je už toľko, že akosi si na ne začíname privykať. Lexov advokát v tejto situácii vytasil argument, že jeho mandant sa predsa nemôže dať vyšetriť v nemocnici, kde sa nevedeli postarať o hlavu štátu. Je tu však ďalší moment. Nebezpečenstvo predčasných volieb ešte vládna koalícia nedokázala zažehnať. Preto hádam môžeme vysloviť dohad, že v kauze Lexa sú aj takí, čo by si priveľkou služobnou horlivosťou urobili zlé oko u potenciálnych víťazov volieb. Je tu aj iná záhada. Ako je možné, že poslancom, ktorých parlament pozbavil imunity, ostáva diplomatický pas, ktorý im zabezpečuje keď už nie nedotknuteľnosť, tak šancu opustiť nebadane túto krajinu? Príklad americkej grotesky určite nie je vhodný. Za výsmechom z keystownských bol skôr strach z ich obuškov, ktoré vedeli silno udrieť a z pištolí, ktoré neminuli cieľ. O tom, čo sa tu teraz u nás deje, písali iní spisovatelia: Franz Kafka a Jaroslav Hašek. Istý filozof napísal, že o absurdite sa krásne rozumuje, dajú sa o nej písať klasické literárne diela, ale nikomu by v nej neželal žiť.