Poetika modernej literatúry - dielo medzi poriadkom a chaosom
Pojem chaos sa najmä v deväťdesiatych rokoch 20. storočia dostal do centra uvažovania v prírodných i v humanitných vedách. Odklon od tradičných myšlienkových koncepcií, ktoré dovtedy uprednostňovali tvorbu ucelených a uzavretých systémov s exaktne definovanými metodológiami, súvisel s posunom v nazeraní na podstatu procesov prebiehajúcich v celej okolitej realite. Zároveň sa zmenil aj obsah tohto pojmu, ktorý sa predtým spájal s konotáciami ako neporiadok, anarchia, ničota, zmar. O chaose v negatívnom zmysle slova dnes hovoria azda už len politici túžiaci po nastolení rôznych foriem „poriadkov“, ktoré sú v podstate len realizáciu ich vlastného videnia sveta usporiadaného podľa ich pravidiel.
Medzi poriadkom a chaosom je však ešte jeden zásadný rozdiel: kým poriadok si možno privlastniť, možno si ho prilepiť na zástavu alebo bojový štít, chaos je neprivatizovateľný. Túto vlastnosť mu poskytuje práve jeho mnohoznačnosť: okrem tradičnej predstavy, ktorá ho spája s absenciou poriadku, si pod chaosom môžeme predstaviť spôsob usporiadania „možných svetov“ či „stav pred interpretáciou“. Podľa iných autorov sa chaos ako prirodzený stav spája s rôznorodosťou, heterogénnosťou, amorfnosťou, náhodnosťou, neurčitosťou. V súvislosti s chaosom sa často vyskytujú negatívne prefixy ako neusporiadanosť, diskontinuita, demontáž, dekanonizácia...
Možno práve vďaka týmto momentom sa o chaose začalo hovoriť aj v oblasti literárnej teórie a literárnej vedy, ktorej terminologický aparát pôsobí často stroho akademicky. Daniela Hodrová vo svojej knihe ...na okraji chaosu... naopak dokazuje, že to tak nemusí byť: jej teoretické myslenie je naopak veľmi nekonvenčné a spontánne. Táto spontánnosť možno súvisí aj s inými tvorivými aktivitami Daniely Hodrovej, ktorá sa okrem literárnej teórie venuje aj písaniu umeleckej literatúry.
Smrť príbehu?
Hneď na začiatku niekoho možno odradí hrúbka knihy – práca má takmer 900 strán. Rovnako jej čítanie nie je jednoduchou záležitosťou – vyžaduje si koncentráciu a hlavne sčítanosť; text nás ustavične núti siahať po neprebernom množstve prameňov a odkazov. To všetko však vynahradí výsledný dojem po jej prečítaní.
Titul knihy má evokovať pocit neurčitosti, nedopovedanosti – je akoby súčasťou väčšieho vetného celku: tri bodky pred i za titulom podčiarkujú jeho fragmentárny charakter. Tie tri bodky však zároveň poukazujú na obsah práce, kde sa hovorí o rôznych podobách rozprávania, ktoré často využíva elipsu, rozličné formy prerušených, prerývaných, nedokončených a zamlčaných výpovedí. Napríklad v súvislosti s Hrabalovou tvorbou o tom hovorí M. Jankovič: „Ty 3 tečky časté nejenom na koncích významových celků, ale i mezi nimi, dokonce na začátku kapitol, nám stále připomínají, že jednotlivosti, u nichž se zastavujeme, patří celku, který nám často uniká, k životu, který proudí dál.“
Podtitul Poetika literárního díla 20. století je už konkrétnejší: práca nehovorí výlučne o „chaose v literatúre“, ale snaží sa nájsť spoločné črty charakteristické pre literatúru 20. storočia: v písaní sa častejšie presadzujú momenty otvorenosti, neohraničenosti, neurčitosti, náhodnosti, nedokončenosti, antiiluzívnosti, fragmentárnosti... Ani literárny text sa už nechápe ako uzavretý statický model, ktorý má „pravdivo“ odrážať realitu, ale je to svet sám osebe, pričom jeho celková podoba má skôr charakter dynamickej štruktúry. Tradičný román býva vystriedaný neúplným, neistým, skrytým alebo nekonečným príbehom. Neznamená to však smrť príbehu, ale skôr sa mení naša predstava o tom, ako má príbeh vyzerať: kontinuita a harmónia je neraz vystriedaná diskontinuitou a disharmóniou. Príbeh sa často nekončí podľa zaužívaných schém, naopak, mení sa na viacero hypotetických variantov, prípadne sa dostavuje moment sklamaného očakávania – napríklad príbeh sa začne zrazu rozvíjať podľa pravidiel iného žánru (román sa zmení na esej). Udalosť sa okrem toho opisuje z rôznych uhlov pohľadu viacerými pozorovateľmi, prípadne do rozprávania vstupujú náhody, ktoré narušujú jej linearitu. Literatúra tak neosciluje medzi príbehom a ne-príbehom, ale skôr medzi príbehmi rôzneho druhu. Neplatia ani tradičné žánrové schémy, dochádza k hybridizácii žánrov – v 20. storočí sa rozmohlo sebareflexívne antiiluzívne písanie, ktoré odsunulo do úzadia literárne iluzívny modus. Mení sa tiež charakter literárnych hrdinov, ktorí bývajú postihnutí chorobami, úzkosťou, ocitajú sa v neriešiteľných hraničných situáciách, sú často osamotení, trpia bezdomovectvom, nudou a odcudzenosťou. To sú len niektoré z momentov, ktoré podľa autorky charakterizujú „poetiku dvadsiateho storočia“.
Pokus o nové čítanie K. Čapka
Samotný obsah knihy je členený na štyri hlavné a niekoľko vedľajších kapitol. Súčasťou práce sú aj štúdie N. Vangeli o dramatickom umení. Zvláštnu pozornosť si zaslúži Hodrovej systematickosť a chronologickosť pri členení kompozície práce. Hodrová prechádza naprieč celým literárnym procesom, pričom osobitnú pozornosť venuje akoby marginálnym prvkom a zložkám literárneho textu, medzi ktoré patria titul, dedikácia, motto, poznámka. Občas sa zdá, akoby Hodrová na chvíľu opustila pôvodný zámer venovať sa poetike dvadsiateho storočia: jej exkurzy smerujú až k romantizmu či gotike. Práca tak nadobúda miestami encyklopedický charakter, pričom pripomína klasicky koncipovanú teóriu literatúry. Týka sa to najmä časti Poetika kompozice.
Ďalším charakteristickým znakom Hodrovej práce je informačná nasýtenosť – jednotlivé heslá a odkazy sú akoby intertextuálne presieťované. Viem si predstaviť, že by mohla vyjsť na CD-rome, kde by jednotlivé heslá odkazovali na ďalšie, pričom by spoluvytvárali bohato rozvetvenú štruktúru odkazov a poznámok. Túto funkciu plní menný, vecný a tematický register, ktorý sa nachádza na konci práce.
Na celom projekte zaujme až minuciózna práca pri zbere materiálu: text sa ustavične rozpína, bujnie, rozlieva sa, čoho výsledkom je až barokovo robustný opus. Práve na tomto mieste sa prejavili Hodrovej „umelecké sklony“ – autorka sa často necháva unášať asociatívne sa vynárajúcimi myšlienkami a obrazmi. Zároveň sa tu odhaľujú aj jej čitateľské inklinácie: z oblasti krásnej literatúry uprednostňuje tradičných alebo už literárne etablovaných autorov (K. Čapek, T. Bernhard, B. Hrabal, V. Linhartová, K. H. Mácha, V. Nezval, V. Vančura, R. Weiner). Číta a interpretuje ich však z netradičnej perspektívy. Najlepšie to možno pozorovať na miestach, kde odkazuje na diela K. Čapka, tvorivo nadväzujúc na Mukařovského štúdie Vývoj Čapkovy prózy a Významová výstavba a komposiční osnova epiky Karla Čapka. Možno povedať, že už samotná monografia o K. Čapkovi, ktorá by mala interpretačný charakter, by stačila na to, aby autorka na základe netradičnej perspektívy a nového čítania jeho textov mohla v plnej miere rozvinúť vlastné poetické videnie. Alebo inak povedané: autorka znovuobjavuje Čapkovu špecifickú lektúru – týka sa to najmä diel Boží muka, Trapné povídky, noetická trilógia Hordubal, Povětroň, Obyčejný život a Život a dílo skladatele Foltýna.
Myslenie ako oblak
Hodrovej prácu nemožno uchopiť mimo kontextu súčasného literárnoteoretického uvažovania – autorka sa na viacerých miestach hlási k tradícii českého štrukturalizmu reprezentovaného J. Mukařovským, ale aj k novším štrukturalisticky a semioticky orientovaným českým teoretikom (M. Červenka, M. Jankovič). Práve u Mukařovského sa stretávame s chápaním štruktúry ako dynamického a otvoreného systému. Na neho nadväzujúci M. Jankovič prichádza s predstavou textu ako tečúceho prúdu. O otvorených štruktúrach sa najnovšie uvažuje tiež v postštrukturalistickom diskurze, ktorý dnes v Čechách reprezentuje M. Petříček. Ten opúšťa predstavu štruktúry ako rigidného systému s pevne definovaným centrom a myslenie prirovnáva k oblaku, ktorý nemožno presne ohraničiť, nemá pevnú formu, a jeho existencia je výsledkom ustavičných premien. Práve toto prirovnanie by mohlo byť tým správnym kľúčom k pochopeniu Hodrovej uvažovania, ktoré má tendenciu „nekontrolovateľne rásť“, rozvetvovať a rozlievať sa do všetkých strán. Hodrová tak reprezentuje opak pozitivistického, prísne vedeckého myslenia, ktoré si zakladá na exaktnom definovaní terminologického aparátu. Na druhej strane je však u nej určitá miera exaktnosti prítomná, alebo inak povedané – jej prítomnosť má za úlohu vyvažovať práve moment chaotickosti.
Hodrovej predstava literatúry tak vlastne osciluje medzi poriadkom a chaosom. Sama autorka o tom hovorí: „Naše poetika nehodlá budovat hradby proti chaosu, to by ostatně byl zoufalý a k nezdaru odsouzený podnik, nýbrž chce se pokusit tím, že se bude snažit reflektovat proměňující se tvar díla a jeho dynamický smysl, chaos pochopit a integrovat do uvažování o literárních dílech (…) Vycházíme z názoru, že literární dílo, zejména na sklonku tisíciletí, je útvarem na okraji chaosu, ba namnoze, ne-li vždy je výtvorem a projevem chaosu – je to útvar, který se zdánlivě někdy vydává chaosu, přitom však, nalézajíc prvky jeho skrytého, jiného řádu, dílo chaos tvaruje a přemáhá.“
Hodrovej kniha vyvolala v Čechách množstvo protichodných reakcií: od kladného prijatia, kde si recenzenti všimli syntetizujúci charakter práce, až po kritické odmietnutie, ktoré poukazovalo predovšetkým na robustnosť diela. V každom prípade je však Hodrovej práca v oblasti literárnoteoretického uvažovania originálnym tvorivým činom a pokojne ju možno zaradiť vedľa autorov, ako sú F. Vodička, V. Macura, M. Jankovič či M. Červenka. Práca sa zároveň stala súčasťou kolektívneho diela vznikajúceho na pôde Ústavu pre českú literatúru AV ČR. Jeho druhá časť vyšla v týchto dňoch.
(Daniela Hodrová a kolektiv: ...na okraji chaosu... Poetika literárního díla 20. století. Praha, Torst 2001.)
