Predpojatosť víťazí
Pred časom som v istom slovenskom dvojtýždenníku reagoval na demagogický článok znevažujúci slovenského atentátnika na ríšskeho protektora Heidricha. Dotyč-nému autorovi ani tak neprekážalo, že zmysel onoho atentátu bol pochybný, ako skôr to, že ho nariadil exponent čechoslovakizmu Beneš a vykonávateľ Gabčík bojoval v československom, a nie v slovenskom vojsku. Podobne fundamentalisticky reagoval aj istý slovenský spisovateľ v renomovanom denníku, ktorému na upálení Jána Palacha prekážalo predovšetkým to, že tento mladý človek bol pôvodne ľavičiarom, ktorý chodieval na brigády do Sovietskeho zväzu a úprimne veril socialistickému systému. Dôležitým pre posúdenie zmysluplnosti činu mu je teda fakt, že obeťou sa stal sklamaný ľavičiar, a nie zarytý antikomunista. Ako protiklad k Palachovmu „pasívnemu odporu“ stavia typ bojovníka, k akým zaraďuje smutne známych bratov Mašínovcov, ktorí sa cez mŕtvoly pohraničiarov prestrieľali na západ.
Na systém, ktorý oboženie svoje hranice ostnatým drôtom a nechá ich strážiť ozbrojenými vojakmi, sa zaiste nemožno pozerať s prílišnými sympatiami. Spomínanému spisovateľovi by som však rád pripomenul, že za našimi východnými hranicami už dnes čakajú húfy ľudí z najrozličnejších krajín, ktorí by radi žili v slobode a blahobyte. Zatiaľ za šancu prejsť cez hranicu oddeľujúcu dva svety platia len životnými úsporami seba a svojich rodín, no možno nie je ďaleko čas, keď sa k nám pokúsia prestrieľať násilím. Budú aj oni pre nášho spisovateľa symbolom bojovníkov za slobodu? Alebo bude týchto zúfalcov posudzovať diferencovane podľa ich politického profilu?
Autor je publicista
