Len si tak kopnúť do Rúfusa
Dovolím si povedať, že Milan Rúfus svojím životom, dielom a názormi sa stal pre drvivú väčšinu slovenskej verejnosti autoritou ľudskou, mravnou aj umeleckou. Široko prijímaný, uznávaný, uctievaný. Ak hovorím pre väčšinu, pripúšťam, že môžu byť ľudia, ktorí ho môžu neuznávať a vidieť aj kriticky. A on by bol asi posledný, ktorý by o sebe povedal, že bol bez chyby.
Je však taký zvyk, možno aj základná ľudská slušnosť, že minimálne v deň pohrebu, v deň rozlúčky sa o mŕtvom hovorí len dobre. Lebo ak sa chce povedať zle, je lepšie mlčať a rešpektovať pietnu chvíľu. O to viac, ak vieme, že nebožtík niečo pre pozostalých znamenal a znamená, a v tomto prípade sa k pozostalým spontánne hlási väčšina národa. Opačne sa človek môže zachovať len vtedy, ak chce zámerne raniť smútiacich, alebo je natoľko bohorovný, že mu pripadá ako úplne normálne, len si tak kopnúť. A možno je na to aj v duchu pyšný, ako práve on dokáže myslieť a kráčať proti davu, ako odvážne vie nabúrať mýtus a zrúcať modlu svojím názorom. Tak sa aj stalo. V deň, keď sa slovenský národ lúčil s Milanom Rúfusom, v rozhlasovej relácii Bez lampy zmienil moderátor Štefan Hríb život a osobu Milana Rúfusa aj takýmito slovami: „Ja ho mám spojeného s tým, že v tých najťažších rokoch Slovenska bol na zlej strane.“ Keď sa spolumoderátor snažil zmierniť tento úsudok slovami: „Každý sa mýlime, niekedy“, Štefan Hríb nemilosrdne pokračoval: „Nebol to omyl, to bolo vedomé.“ Aby napokon pohľad na Milana Rúfusa uzavrel nasledovne: „To je čudné, že je niekto, že dobrý básnik, prečo robí blbosti...“ Je kúzlom nechceného, že pár dní predtým vo svojom časopise si Štefan Hríb dal námahu s hodnotením, priam apoteózou odchádzajúceho prezidenta Georgea Busha a dokázal byť nanajvýš empatický k človeku, ktorému mnohí pripisujú zodpovednosť za desaťtisíce ľudských životov. Podľa Hríba mal srdce na pravom mieste a dal celému Bielemu domu ľudský rozmer. Tak sa Milan Rúfus a George Bush stretli v hlave a hodnotení jedného komentátora, či skôr kazateľa - Rúfus, pri ktorom sa Hríb diví, prečo robí „blbosti“ a Bush, pri ktorom je ten istý Hríb schopný pochopiť a ospravedlniť všetko. Možno je to aj preto tak, že človek, ktorý si zakladá na tom, ako dokáže rúcať cudzie modly (a svoje schytal v jeho časopise už aj kardinál Korec), nedokáže zrúcať modly vlastné.
Zo slov Štefana Hríba o Rúfusovi vyplýva, že tohto veľkého slovenského básnika identifikoval a vnímal primárne ako človeka, ktorý mal iný názor na Slovensko a politiku ako on. To je v poriadku, no stále mi to nedáva odpoveď na otázku, prečo si doňho tak ľudsky neslušne kopol v deň jeho pohrebu. Môžem sa len domnievať, že slovenskosť Rúfusa je preňho problém, ako aj pre iných, ktorí nemajú radi nič slovenské. Takým ľuďom, to chápem, nie je svätý ani Milan Rúfus. A tak tu zostávajú slová básnika, ktoré majú až neznesiteľnú váhu, a slová novinára, ktoré sú tiež neznesiteľné. A chcelo by sa mi dodať, že tieto nemajú váhu, no žiaľ, majú váhu neslušnosti.
Minister kultúry SR
