Ako sa robí revolúcia (3)

Začala sa prvá svetová vojna a vojna je pre istý typ ľudí vidina veľkého zisku a získavania vplyvu. Parvus do takejto kategórie ľudí patril. Bol socialista, „no nevidel žiaden dôvod, prečo by si nemohol privlastniť aspoň časť nadhodnoty, ktorú nahromadila trieda kapitalistov“. Potreboval človeka, ktorý by mohol ašpirovať na rolu vodcu ruskej revolúcie. Vedel, že jediným vhodným mužom je Lenin. Dobre poznal jeho intelektuálnu zanietenosť, práceschopnosť a v neposlednom rade ctibažnosť. S Leninom sa stretli v jeho zurišskom byte, ale návšteva dopadla opätovnou roztržkou. Parvus sa vrátil k práci. Onedlho založil exportno-importnú firmu Handels-og Eksportkompagniet, ktorá mala svoje pobočky a kontakty rozmiestnené od Švédska, Anglicka, Holandska, Poľska, Ruska až po USA. Peniaze boli potrebné hlavne začiatkom roku 1917, keď sa očakávala ďalšia vlna nepokojov. Napätie sa stupňovala aj medzi Parvusom a Leninom. Lenin bol prefíkaný, všade posielal svoje „spojky“, aby tieň podozrenia nepadol naňho a tým sa vyhol oku a uchu už vtedy všadeprítomnej tlače. Parvusa to znervózňovalo. Potom, ako Lenina s manželkou doslova prepadol v jednej z nenápadných reštaurácii, začal si Lenin dávať väčší pozor. Musel vedieť, že jeho kontakty na nemecké a rakúske kruhy sú v čase vojny pod drobnohľadom cárskych agentov v zahraničí a že ich hlásenia sa vyhodnocovali a archivovali. Je preto pochopiteľné, že po októbrovom prevrate sa v prvom rade prezerali petrohradské archívy, obsahujúce záznamy o protištátnych aktivitách radikálnych sociálnych demokratov. „Februárová spazma“ a Leninova príležitosť V Petrohrade vypukla februárová (marcová revolúcia), neskôr označená za buržoáznu. Lepšie to nekompromisne vyslovil D. A. Volkogonov, keď napísal, že po „februárovej spazme“, niekedy po 15. marci, Leninova korešpondencia smerovala okrem Inessy Armandovej aj k najspoľahlivejšej Leninovej spojke J. Ganeckému. Ten mal obstarať dve až tritisíc švédskych korún na prejazd cez Nemecko. Peniaze boli jedno, druhé – ako sa dostať cez nepriateľské nemecké územie. Tam už musela zapracovať tajná diplomacia. Parvus a skupina jeho ľudí posúvala peniaze cez rôzne inštitúcie a banky na účty revolučným stranám. Po februárovej revolúcii a situácii na východnom fronte nemecké vrchné veliteľstvo zhodnotilo Parvusove plány natoľko, že mu v apríli 1917 poukázalo na podporu ruskej revolúcie päť miliónov ríšskych mariek. V tom čase Lenin vo Švajčiarsku nadšene chválil dobu, „v ktorej je potrebné doraziť reakciu a pripraviť pôdu pre vyššiu etapu revolúcie“. Muž, ktorý nedávno „svoju revolúciu“ považoval za rozprávku ďalekej budúcnosti, ktorý sa už zmieroval so životom teoretika revolúcie a socializmu v emigrácii, odrazu ucítil šancu. Kroky sa podnikali, no chýbal impulz a hlavne vôľa vybehnúť z tmavých zákutí myšlienok a plánov do neznámej reality. O to skôr, že s peniazmi nebol problém. Už 20. marca 1917 nemecká Imperiálna banka nariadila všetkým zástupcom nemeckých bánk vo Švédsku nasledovné: „Dávame na vedomie, že peňažné pohľadávky určené na propagandu v Rusku budú získavané prostredníctvom Fínska...“ Súčasne Ganeckij, Platten, Adler a ďalší rokovali s vládnymi predstaviteľmi Wilhelma II., pretože snahy dostať Lenina do Ruska, napríklad cez Anglicko, zlyhali. Cesta do vlasti s osobným kuchárom Nemecká strana poznala výhody takéhoto kroku. Nastal známy precedens. Lenin mal putovať po nepriateľskom území, s ktorým bola jeho vlasť vo vojnovom stave, do neutrálneho Švédska a Fínska. Lenin navonok nesúhlasil, neskôr celú kauzu hodil na plecia menševikov a J. Martova, ktorý vraj s touto myšlienkou prišiel. Vladimír Uľjanov mal však v hlave prinajmenšom európsku revolúciu a lojálnosťou „prehnitým režimom, odsúdeným na smetisko dejín“ sa veľmi nezaťažoval. Pripravoval sa na cestu do vlasti a jeho cieľavedomý úsudok kombinoval variácie komplikácií, ktoré sa mohli vyskytnúť na strane všetkých zainteresovaných, verejnú mienku nevynímajúc. Nielenže tušil, že Wilhelm II. a jeho suita počítajú s použitím jeho skupiny vo vlastnom záujme, no akiste mal pripravenú svoju verziu, ktorú po príchode do Ruska prispôsoboval novým podmienkam. Potom, ako sa Lenin stretol s nemeckými zástupcami v bernskej reštaurácii Schoppa na Amthausgasse a musel prediskutovať podmienky, ostávalo mu už len málo prekážok na ceste do rozbúrenej vlasti. Aj tu vystupuje Parvus ako ten, kto vraj vykúpil lístky, keďže Lenin nástojil, že sa nemajú kúpiť za nemecké peniaze, ale súkromnou osobou. Dvadsiateho siedmeho marca sa podľa očitých svedkov na zürišskej vlakovej stanici zhromaždilo niekoľko ruských emigrantov, ktorí vraj pokrikmi – „cisár vám platí cestu, vy nemeckí špióni!“ – prišli vyprevadiť skupinku krajanov cestujúcich do Ruska. Vagón sprevádzal preverený agent nemeckej vlády Fritz Platten, ktorý ho ako jediný mohol počas cesty opustiť. Lenin s Krupskou dostali osobitné kupé, vo vedľajšom cestovala blízka Leninova spolubojovníčka a priateľka Inessa Armandová, ďalej Zinovjev a Lilinová, Sokoľnikov, Karl Radek a iní. Nemci dodržali sľub – všetko išlo hladko. V čase, keď Nemecko zmietané vojnou hladovalo, v osobitnom vozni ruským sociálnym demokratom vyváral osobný kuchár a vládny agent Platten na zastávkach vybiehal za dennou tlačou a pivom, ktoré si Lenin a Zinovjev nikdy nevedeli odpustiť. Parvus na bočnú koľaj V samotnom Rusku rozviedka prinášala zhruba takéto správy: „Zistilo sa, že v súčasnosti panuje v Nemecku a Rakúsko – Uhorsku hlad a všeobecná nespokojnosť. Nemecká vláda sa snaží vyviesť krajinu z ťažkej situácie a za každú cenu uzavrieť mier s Ruskom. Za týmto účelom vysielajú zo všetkých európskych krajín sociálnych demokratov a platia im za to.“ Po nemeckej trase sa nalodili na švédsky parník, ktorým 30. marca dorazili do Trolleborgu. Otázkou pre historikov však ostáva, prečo Nemci v Berlíne na 24 hodín odstavili vagón, s kým z nemeckých vládnych predstaviteľov či vyslancov sa tam Lenin stretol, a či po tejto schôdzke prepracoval a doplnil svoj revolučný program Aprílové tézy. Z Trolleborgu dorazili do Štokholmu, kde ho už očakávali. Je paradoxné, že hoci sa ruské samoderžavie už prakticky zrútilo, politická scéna nevedela nájsť riešenie a upokojiť sociálne pokorený proletariát a väčšinové roľníctvo, švédske noviny Politiken publikovali na titulnej strane fotografiu Lenina s titulkom Vodca ruskej revolúcie. „Vzácneho revolucionára“ dokonca pozdravil aj starosta Štokholmu K. Linthagen. Keď však o stretnutie prejavil záujem jej praktický strojca Parvus, Lenin poslal na schôdzku Ganeckého. Parvus prízvukoval potrebu mieru pre zainteresované strany Nemecko a Rusko, no Lenin cez ich „spoločného priateľa“ odpovedal: „Ja sa diplomaciou nezaoberám – mojou úlohou je sociálna revolučná agitácia.“ Lenin cítil pod nohami čoraz pevnejšiu pôdu. Parvus preňho historickú úlohu splnil, mechanizmus bol spustený, osobné kontakty nepotrebné. Ganeckij kúpil lístky do Petrohradu. Na ceste zo Švédska ešte stihol poslať telegram do Ženevy Karpinskému, že Nemci podľa dohody všetko zabezpečili. Do Petrohradu oznámili, že je nutné, aby správu o jeho príchode priniesla Pravda. Tam už Parvus a najmä Ganeckij všetko vopred pripravili – na Finlandskom vokzale ľudia s orchestrom, kvetmi, obrneným autom spolu s vojakmi Baltickej flotily vítali človeka, ktorý sa mal hneď na druhý deň stať vodcom. V tom čase ministerstvo zahraničných vecí v Berlíne vydalo šifrované hlásenie Lenin Eintritt in Rußland geglückt. Er arbeitet völlig nach Wünsch. Ruský Macchiaveli Aprílový príchod Lenina do Ruska neznamenal výraznejší obrat na ruskej politickej scéne či vo vojnových udalostiach. Rozniesli sa však podrobnejšie informácie o jeho spolupráci s Nemcami, čo znamenalo vlastizradu. Aj keď cárske bezpečnostné orgány sledovali podvratné a protištátne živly, no v beznádejnej situácii polovice roku 1917 nemali šancu ustriehnuť všetko. Kontrarozviedka odhalila kanály, ktorými prúdili do Ruska peniaze od Nemcov. Veľmi dobre vedeli o Ganeckom a kuriérovi – jeho sestre Eugeniji Sumensonovej, o zahraničnej činnosti Parvusa i Alexandry Kollontajovej dozerajúcej na peňažné toky v Škandinávii. Sumensonová distribuovala peniaze z rôznych bánk boľševikom. Parvus spomínal, že „po júlovom povstaní ma dočasná vláda hodila do jedného vreca v procese s boľševikmi. Bolo čudné, že mňa, nemeckého občana, v tom čase mimo Ruska, v samotnom Rusku obviňovali z vlastizrady“. Boľševici sa museli rozpŕchnuť do dočasnej ilegality, ďalej vyčkávať na chyby Dočasnej vlády, spoliehať sa na neľahkú situáciu na fronte, svoju agitáciu i na dočasných spojencov. Nestratili sa ani styky boľševikov a nemeckej vlády, ktoré z Kodane zabezpečoval Parvus. Cárska kontrarozviedka zadržala asi 29 šifrovaných telegramov poslaných osobne na Parvusovo meno. Po júlovej repetícii, keď dočasná vláda ešte odolala a dokázala byť krok pred boľševikmi a ostatnými revolučnými stranami, keď bol Lenin s niektorými súdruhmi nútený opustiť krajinu a pobudnúť chvíľu v Helsinkách a Vyborgu, po prevrate 7. novembra 1917 sa deň nato chopil vlády spolu s ľudovými komisármi. Nemcov a ich podporu potreboval aj naďalej. Kombinácií, čo ďalej s rozpadnutou cárskou deržavou, bolo veľa. Hneď po októbrovej „revolúcii“ jednal napríklad Parvus vo Viedni s rakúskym ministrom zahraničných vecí Czerninom o možnom odtrhnutí časti Poľska, Litvy a Kurónska od Ruska so súhlasom boľševikov. Štrnásteho novembra si prečítal naliehavý telegram zo štokholmskej boľševickej centrály naliehavo žiadajúcej finančné prostriedky. Parvus sa mal dostaviť do Švédska a prostredníctvom svojich kontaktov zabezpečiť demonštrácie na podporu ruskej boľševickej revolúcie v Rakúsku a Nemecku. V prvých októbrových revolučných dňoch to bol spomínaný Moor, ktorý už 10. novembra 1917 poslal dva milióny. Lenin bol na koni. Zostavil vládu a pripravoval sa na vyrovnanie účtov s Nemeckom. Sústredil sa na každý detail revolučných skúseností minulosti. Nechcel dopadnúť ako girondisti, jakobíni či Sprisahanie rovných vo Francúzsku, nechcel sa dať zatlačiť k múru komunardov. Veľmi rád sa držal frázy z Macchiaveliho Vladára: „Zo skúsenosti vieme, že veľké veci sa v dnešnej dobe podarili len tým, ktorí sa nezapodievali dodržaním slova, ale dokázali si protivníka okrútiť okolo prsta.“ Posledné Parvusovo proroctvo Tak u Lenina skončil aj Parvus. Keď požiadal o povolenie vrátiť sa do Ruska, Lenin kategoricky odmietol. Nepotreboval pri sebe ambiciózneho a nezávislého politika s praktickými skúsenosťami v obchode i tajnej diplomacii, na druhej strane, prítomnosť Parvusa by len pripomínala nemeckú účasť na revolúcii. Parvus si to nenechal. Začal na najvyšších miestach brojiť proti Leninovi a boľševickému Rusku. Nemecká vláda však musela byť s Leninovými krokmi spokojná, čo s konečnou platnosťou spečatil kontroverzný brestlitovský mier 3. marca 1918, ktorým Nemecko získalo to, kvôli čomu vstúpilo do vojny – anexiu Poľska, Pobaltia, časti Bieloruska a Zakavkazska a kontribúcie od Ruska vo výške 6. miliárd mariek. Hoci mier vyvolal v samotnom Rusku u niektorých politických strán vlnu nevôle, zanechal spojencov vo vojne s Nemeckom, pre Lenina mal svoju cenu. A Parvus? Rusko si ako vlasť nekúpil. Revolúcie v Európe postupne krachovali, nezaujala ho ani tá v Berlíne 9. novembra 1919, v ktorej pravicoví radikáli zavraždili jeho dávnu priateľku Rosu Luxemburgovú. Vrátil sa späť k tomu, čo mu išlo najlepšie a čo ho málokedy sklamalo. Ku koncu vojny ešte stihol poskupovať staršie vojenské autá, ktoré predával v novom šate dánskej strojárskej firme Aurora a následne sa distribuovali do celej Škandinávie. Po vojne sa venoval výlučne obchodu, hoci vraj mal prsty v jednom z atentátov na Lenina. Chvíľu žil vo Švajčiarsku, kde mu venovali značnú pozornosť všetky noviny – písali o jeho financovaní ruskej revolúcie a revolučných strán, od jeho pochybných akcií až po vydržiavanie si osobného háremu. Ako veľmi zámožný človek sa nakoniec usadil na berlínskom ostrovčeku Schwanenwerder na jazere Wannsee, kde 12. decembra 1924 zomrel. Prichádzali nové časy. Niekedy v máji 1921 napísal Izrael Lazarevič Geľfand – Parvus tieto slová: „Zničte Nemecko a urobíte z nemeckého národa pôvodcu nasledujúcej svetovej vojny. Sú len dve možnosti: Spojenectvo západnej Európy, alebo nadvláda Ruska. Československo, Juhoslávia a Poľsko – to všetko bude zlikvidované. Ak sa z Ruska stane mohutná vojenská veľmoc, neprežijú tieto štátne útvary ani jednu generáciu.“ To však v Nemecku prichádzal čas, keď si vedľa Parvusovho domu onedlho postavil rezidenciu Joseph Goebbels a viedol tam debaty s Alfredom Rosenbergom, ktorý mu na Parvusovom príklade vysvetľoval ničiacu úlohu Židov v mierovej politike. Autor je odborný asistent Prešovskej univerzity, špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietskeho zväzu, zahraničnú politiku a špionáž Medzititulky Slovo