Hold Eugenovi Suchoňovi
Sto rokov po narodení nášho hudobného velikána Eugena Suchoňa a päťdesiatdeväť rokov po svojej premiére odznela konečne majstrova opera Krútňava vo svojej pôvodnej podobe. Čoskoro po premiére musel totiž skladateľ na politický nátlak dielo prepracovať. Predovšetkým namiesto kresťanského odpúšťania doň musel vniesť aspoň náznak triedneho konfliktu a posilniť optimistické vyznenie príbehu. Vďaka režisérovi Braňovi Kriškovi a dramaturgovi Igorovi Vajdovi znamenala čiastočný návrat k originálu už banskobystrická inscenácia diela z roku 1963. Dôslednú rekonštrukciu originálu uskutočnil za finančnej pomoci mesta Wuppertal skladateľ Vladimír Bokes. Tú teraz prezentovala ako svoju prvú premiéru v sezóne 2008/2009 banskobystrická Štátna opera na hosťovskej scéne v Piešťanoch, pretože ešte nie je ukončená rekonštrukcia jej vlastnej scény. Najradikálnejším zásahom oproti dnes bežne hrávanej verzii je obnovenie zástoja postáv Básnika a Dvojníka, ktorí ako scudzovancí prvok vstupujú do deja Suchoňom zhudobnenej Urbanovej novely Za vyšným mlynom a na spôsob melodrámy komentujú príbeh či vstupujú do dialógu s postavami. Aj keď názory odborníkov práve na tento bod diela nie sú jednotné (divadelníci na rozdiel od hudobníkov v diskusii časopisu Hudobný život nevyhnutnosť postáv spochybňovali), v každom prípade je dobré, že sme sa dočkali diela v podobe, v akej ho vnímali jeho diváci historickej premiéry opery v roku 1949. Výsledný tvar sa tak posunul od dôsledne ruralistickej drámy (akou je napríklad Janáčkova Jej pastorkyňa) viac do polohy filozofujúco-baladického príbehu, ktorý už nemožno zredukovať ani na žánrový obrázok zo života ľudu, ani na detektívnu zápletku, čomu sa nevyhli najmä niektoré z početných zahraničných interpretácií prepracovanej verzie diela. Krútňava v pôvodnej podobe je dielo viacrstevné, v ktorom po filozofujúcom prológu nasleduje baladický obraz, po ňom popisno-realistické výjavy vypočúvania na žandárskej stanici, nasleduje folklórno-obradné svadobné veselie, obraz v ktorom sa lyrické scény miešajú s vypätým veristickým stretom charakterov, z hľadiska ideového kľúčová scéna mátania, v ktorej vrah prehráva svoj súboj so svojím s vedomím, ale aj Dvojník svoju stávku s Básnikom o podstate ľudského života a napokon sa opera končí ako dojemný akt kresťanského odpúšťania a apoteóza spevu (a umenia) ako liečiteľa všetkých protivenstiev tohto sveta. Kým v poslednej bratislavskej inscenácii Juraj Jakubisko príbeh bohato koloroval a poňal ho ako akúsi opernú verziu (Terenovho) Roku na dedine, režisér banskobystrickej inscenácie Roman Polák bez toho, že by ubral na atraktivite folklorizujúcemu rámcu, išiel viac do hĺbky po línii vzťahov medzi postavami a morálnych dôsledkov ich činov. Základ neutrálnej scény Jaroslava Válka tvoria čierne paravany a zrkadlá v jednotlivých obrazoch dopĺňané raz realistickou, inokedy viac k symbolom inklinujúcou rekvizitou (kamene v prvom a piatom obraze kladené okolo mŕtvoly Jana súborom žien, pripomínajúcom starogrécke mýtické Eryneje). Naproti tomu kostýmy Petra Čaneckého príbeh jasne situujú do slovenského vidieckeho prostredia, ale vyhýbajú sa lacnej páčivosti redukovaním farebného spektra oblečenia na v prevahe bielo-čierne. Režisér dokázal v každej rovine príbehu vytvoriť výrazné dramatické napätie, rámcovanie príbehu mu umožnilo dômyselne preklenúť prechody medzi jednotlivými obrazmi, tanečné výjavy začlenil ako organickú zložku dramatického diania (celý svadobný obraz je poňatý ako Ondrejovo dobýjanie ešte stále váhajúcej nevesty Katreny, pričom takmer zotrel rozdiel medzi tanečníkmi a spevákmi), na spôsob antického chóru aranžoval niektoré zborové výjavy a hercov viedol k potlačeniu operného klišé na úkor pravdivého hereckého výrazu.. Rekonštruovaná verzia poodhalila viaceré nové pôsobivé miesta Suchoňovej partitúry. Dirigent Marián Vach voľbou rýchlejších temp a akcentovaním dramatizmu hudobnej reči dokázal dať aj hudobnej zložke predstavenia strhujúcu podobu, trocha menej plasticky (azda aj pre menej vhodné akustické pomery sály Domu umenia) vyšli hudobné plochy lyrické. Na premiére sa predstavilo kvalitné trio protagonistov, ale aj typovo prepracované vedľajšie postavičky. Štelina Jána Gallu výborne zvládol polohy zraneného otca s fanatickou húževnatosťou hľadajúceho vraha svojho syna, ale uhral aj opačný pól charakteru vrcholiaci v stoickom odpúšťaní. Hlasovo bol chvíľami monumentálne tvrdý, chvíľami dojemne mäkký. Ondreja stvárnil lyrický tenor Michal Hýrošš, ktorý prekvapujúco nemal s dramatickým partom vážnejšie problémy a presvedčivo stvárnil rozporuplný Ondrejov charakter. Pasívnejšia postava Katreny má logicky väčší zástoj spevácky než herecký a Mária Porubčinová ho zvládla na vysokej úrovni. Pravda, objektívnejšie zhodnotenie nielen výrazových, ale najmä rýdzo vokálnych kvalít nám znemožňuje nadmerné a pre operné produkcie nezvyčajné (hoci v daných akustických priestoroch asi nevyhnutné) ozvučenie javiskového priestoru, ktoré najmä vo vyšších polohách a v dramatických vrcholoch skresľovalo kvalitu zvukového dojmu. V dnešnej dobe ešte viac než v časoch vzniku Krútňavy aktuálne znejú otázky, či je život bez zmyslu, či je len obludnou púšťou a strašným trasoviskom, či dnešný svet patrí iba mocným a každý človek v ňom má ísť za svojím cieľom bezohľadne, nerešpektujúc odveké morálne princípy. Popri rýdzo estetickom zážitku odpovedá originálna verzia Suchoňovej Krútňavy a jej inscenácia v podaní súboru Štátneho divadla z Banskej Bystrice aj na toto všetko viac než presvedčivo.
