Sociálnym podnikom treba dať šancu
Na sociálne podniky, ktoré ešte ani poriadne nefungujú, sa nedávno spustila vlna kritiky. Stali sa ukážkou, ako to nazvali médiá, „straníckeho klientelizmu“ a uvádzajú sa ako exemplárny príklad zneužívania štátnej pomoci a netransparentnosti. Väčšina z tých, čo kritizovali, to robili tak, že zo sociálnych podnikov nezostal kameň na kameni a o ich účelovom založení len kvôli záujmom niektorých skupín zostal presvedčený vari každý. Pravda je však predsa len iná. Sociálne podniky sa skrátka stali predmetom politických debát namiesto konštruktívnych diskusií o tom, čo s nezamestnanými. V spŕške kritiky odznelo len málo hlasov, ktoré by upozornili na potrebnosť sociálnych podnikov či obhájili tak veľmi skritizovanú novelu zákona o službách zamestnanosti, ktorá sociálne podniky dostala do legislatívy. Lepšie ako aktivačné práce Podstatným argumentom na čo najskoršie rozbehnutie sociálnych podnikov je obmedzenie aktivačných prác. Podľa novely zákona sa na aktivačných prácach môže každý nezamestnaný zúčastniť maximálne šesť mesiacov. A tie plynú už od mája tohto roka, čiže prví nezamestnaní, ktorí prídu o príspevky z aktivačných prác, tu budú už v októbri. A to, že mnohé obce zamestnávali mnohých svojich obyvateľov práve prostredníctvom aktivačných prác, nie je nijaké tajomstvo. Nezamestnaným preto za ne treba čo najskôr ponúknuť náhradu. Ak už pre nič iné, tak preto, lebo chudobným nezamestnaným poklesne príjem, a to môže ľahko viesť k sociálnym nepokojom. Veď minulý týždeň už Rómovia z východného Slovenska ohlasovali protesty proti zlej sociálnej situácii. Skorým uvedením projektov sociálnych podnikov do života sa môže predísť poklesu príjmov úplne najchudobnejších vrstiev, ale najmä poklesu ich zamestnateľnosti na otvorenom trhu práce. Sociálne podniky totiž musia – okrem toho, že na jeden rok zamestnajú znevýhodneného uchádzača o zamestnanie – aj aktívne prispievať k uplatneniu nezamestnaného na trhu práce. Ich motiváciou je najmä znižovanie príspevku na zamestnaného znevýhodneného uchádzača o zamestnanie (UoZ) z evidencie úradu práce, keď v prvom roku dostáva zamestnávateľ príspevok vo výške 50 % z celkovej ceny práce, v druhom roku je to 40 %, ale v ďalších rokoch už nárok na príspevok nemá. Okrem toho musia sociálne podniky preukazovať použitie 30 % vytvoreného zisku na zlepšenie pracovných podmienok, či vytvorenie nových pracovných miest. Sociálne podniky tak prinesú nový a efektívnejší prvok do boja s dlhodobou nezamestnanosťou, keď UoZ budú mať normálne uzavretú pracovnú zmluvu a budú pracovať za plat, a nie za príspevok, ktorý je teraz paušálny, vo výške životného minima. Pri účasti na aktivačných prácach totiž nezamestnaní nepodliehali povinnostiam zamestnaných, a tak si mohli dovoliť prísť do práce neskoro, opití či kradnúť náradie a nikto ich za to poriadne nemohol potrestať, pretože podmienkou na získanie príspevku pri vykonávaní aktivačných prác bola účasť na nich. Nič viac. Zneužívanie bude ťažké Podľa medializovaných informácií vraj sociálne podniky môžu zamestnávatelia zneužívať. Napríklad tým, že svojich zamestnancov najprv prepustia z organizačných dôvodov, tí budú na úrade práce evidovaní ako znevýhodnení a následne ich ten istý zamestnávateľ príjme do zamestnania a ešte na nich dostane aj príspevok. Otázne je, či sa mu takýto postup oplatí, keď pri prepúšťaní by im mal podľa Zákonníka práce napríklad vyplatiť odstupné vo výške dvoj- až trojnásobného platu. Získať štatút sociálneho podniku navyše nebude vôbec jednoduché a bude na to potrebné splniť nemálo povinností. Ak prirátame administratívu s prepúšťaním a následným prijímaním tých istých ľudí do firmy, je asi málo pravdepodobné, že sa to naozaj bude diať. Navyše sa toto všetko bude odohrávať v regióne, kde na to (po prvé) určite prídu úrady práce, ktoré príspevok poskytujú, a (po druhé) netreba zabúdať na verejnú kontrolu a z toho prameniaci tlak médií. Navyše treba tu mať na pamäti ešte jeden údaj. Koľko štát stojí jeden nezamestnaný? Podľa prepočtov Inštitútu zamestnanosti je to okolo 10-tisíc korún mesačne. Príspevok na zamestnávanie UoZ v sociálnom podniku by mal byť približne v rovnakej výške, ale s tým, že tento nezamestnaný sa na trhu práce uplatní s väčšou pravdepodobnosťou, ako keď nerobí nič alebo sa zúčastňuje na aktivačných prácach. Je to preto výdavok, ktorý je vynaložený efektívne. S kritikou treba počkať To, či sociálne podniky pomôžu znížiť počet dlhodobo nezamestnaných ľudí na Slovensku, však rozhodne jasné a jednoznačné nie je. Možno sa v praxi naozaj ukáže, že ani sociálne podniky si nedokázali poradiť s ľuďmi, ktorí sú už dlhý čas bez práce, a bude treba hľadať ďalšie spôsoby, ako nezamestnanosť na Slovensku znižovať. Lebo – čo si budeme navrávať – na Slovensku je bez práce stále vyše 10 percent aktívneho obyvateľstva, a z toho až 70 percent dlhodobo. Obe čísla patria k najvyšším v celej Európskej únii. Nemôžeme sa tomu len tak prizerať a tváriť sa, že hospodársky rast a zahraničné investície tento problém vyriešia. Žiaľbohu, niektoré regióny na Slovensku potrebujú osobitnú pozornosť aj osobitný prístup, lebo dlhodobá nezamestnanosť je okrem ekonomického aj vážny sociálny a spoločenský problém. Preto by sociálne podniky mali dostať šancu ako jeden z nástrojov aktívnej politiky trhu práce a nemali by sa stať nástrojom na vytĺkanie politického kapitálu a mediálneho tlaku na vládu skôr ako skutočne začali fungovať. Príspevky na štart dostalo osem sociálnych podnikov z južného a východného Slovenska. Ide o regióny, ktoré dlhodobo vykazujú vysoké miery nezamestnanosti vo väčšine okresov. Zatiaľ nie je známe, koľko ľudí každý z nich zamestná a v akej oblasti. Koľko zo znevýhodnených nezamestnaných si nájde uplatnenie na otvorenom trhu práce, ukáže až čas, presnejšie prvý rok ich fungovania, keď bude jasnejšie, koľko zo zamestnancov sociálneho podniku našlo prácu a opustilo tak evidenciu úradu práce definitívne. Dovtedy si musíme vystačiť s tým, že sociálne podniky, ktoré získali štátne príspevky splnili podmienky stanovené v zákone. Ďalšia kritika bude namieste až o niekoľko mesiacov, keď sociálne podniky budú reálne fungovať. Autorka je novinárka a študentka EU v Bratislave
