Napísané pred desiatimi rokmi...

V ten teplý júnový deň sedel som na čerešni a koštoval som prvé sladké dozrievajúce plody. Bolo mi dobre a akási poľahoba sa mi rozlievala po celom tele. Zrak mi nevdojak zablúdil na modrú, bezoblačnú oblohu. Na nej sa črtali dlhé biele stopy po lietadlách, ktoré niesli svoj smrtonosný náklad do Srbska. Uvedomil som si, ako málo je pravdepodobné, že v tej istej chvíli si aj srbské deti vychutnávajú chuť a pôvab prvých jarných čerešní.

V Prizrenu, slávnom sídle cárov srbských koná cár Lazar veľké snemy. Tvrtko, knieža Bosnie, George Strasimirovič Balža, pán Albánie, Kastriota, panovník Skodry osobne sa dostavili na pozvanie Lazarovo. Musulman hrozí kresťanstvu. Dlhý čas prešiel od Kosova. Odo dňa svätého Víta, keď vojská sultána Murada I. porazili spojené srbsko-bosenské vojsko na čele so srbským kniežaťom Lazarom. Stáročia prebehli ako splašené kone. Šesť ich už uplynulo odvtedy, čo na Vidov dan padol výkvet kresťanského sveta Balkánu na Kosovskej planine. Skrvavie každú jar Kosovské pole tmavočerveným božurom, ktorý tu kvitne tak bujne ako nikde inde. Možno preto, aby pripomínal Vidov dan. Aby pripomínal Slovanom Balkánu to, o čom píše srbský prozaik a básnik Veljko Petrovič vo svojej eseji Zmysel Vidovdanu: „Vtedy, na konci 14. storočia, sme my niesli na svojich chrbtoch osud kresťanského sveta, my sme zobrali do rúk páku vtedajšej svetovej politiky a cítili sme celú tragickú ťarchu tohto bremena. Na západe to len tušili, ale my sme jasne videli, o čo ide. Naši predkovia presne ohodnotili valiaci sa strašný ázijský prúd a neuhli pred ním!“ A Zoran Mišič, srbský literárny kritik, nadväzuje na tieto úvahy: „To, čo sme objavili Európe 19. storočia, keď nás znovu prijala do svojej náruče, to nebol primitívny jazyk barbarského plemena, ale posledný živý výhonok veľkej európskej minulosti, zabudnutý jazyk jej niekdajšej duchovnej jednoty.“ Civilizovaní (?) „balkanizátori“ Balkánu Kto to dnes v Európe hovorí s pohanou o Balkáne, balkanizácii a balkánskej ceste? Kto sa to snaží dať tejto časti kultúrnej Európy punc ázijskej zaostalosti a primitivizmu? V čom záujme sa hlásajú tieto už dávno odložené rekvizity politických hodnotení a postojov? Ale veď všetko je to účelová lož a demagógia! Pravdou je, že už tretíkrát v tomto storočí sa začína hrať s balkánskou kartou. A vždy sú to tí istí hazardéri, len metódy, spôsoby fixlovania a blufovania používajú iné, modernejšie. A prizerajúci sa kibici, takisto ako v minulosti, ani teraz si neuvedomujú, ako ľahko môžu byť zatiahnutí do tejto hry. Balkán, Balkán! Juhoslávia, Grécko, už ste zabudli? Ako to znelo 27. apríla 1941 Belehradom? „Radšej smrť, ako život v hanbe!“ A dávno predtým, v lete v roku 1914, v bojoch pod Šabacom a Belehradom, srbské divízie rozprášili rakúske pluky. Potom však, opustené spojencami, zovreté zo západu i východu, prevádza vojvoda Putnik zvyšky srbských vojsk cez Kačanický priesmyk do Solúna. Krajina ostáva vydaná napospas okovanej švábskej čižme, ktorá ju bude nemilosrdne drviť a ničiť. Aký je len hrdý postoj landveráka na dobovej fotografii stojaceho pod stromom, na ktorom sú obesení srbskí čúžaci... Visia ako drozdi na poľovníckych remencoch, bosí, s hlavami nabok a s dlaňami vytočenými od tela. Čo tak zhovädilo toho mladého vojaka, že bol ochotný pózovať pred takou hroznou kulisou? Nebol to ten primitívny, zhubný pohľad „civilizovanej“ Európy na Balkán a na jeho starobylé národy žijúce oddávna svojou starobylou kultúrou a spôsobom života? Podľa práva tých druhých Nechce sa mi veriť, že by Bosna zabudla na hrdinské činy svojich mladých ľudí, nechce sa mi veriť, že zabudli Chorváti, Slovinci! Mladý Chorvát Štefan Dojčič po návrate z Ameriky a po tom, čo spáchal atentát na bána Skerleca pred súdom vyhlásil: „Nám Chorvátom a Slovincom vzali slobodu. Okradli nás o všetko, aj o právo na život. Všetky dôležité miesta obsadili Maďari. Nemáme zhromažďovacie právo ani slobodu tlače. Keby Američania vedeli o tom, ako pokorne ten útlak znášame, pohŕdali by nami ako dobytkom!“ Poznajú mladí Slovinci báseň svojho básnika Vitomila Zupana? „Spomenul som si – vedľa Slovincov, ktorí padli v Mexiku, vedľa tých, ktorí padli v cudzineckej légii, v americkej armáde, v nemeckej armáde pri Stalingrade... radšej však nespomínať – na skutočného slovinského junáka: to bol ten, ktorého bili, ale on sa smial a riekol im: „Hlupáci, čo nevidíte, že omylom bijete iného človeka? Knieža Lazar a náš pradedo by spoločne prevrátili svet!“ A Sutjeska, Neretva, Kadinjač! Koľko krvi preliali Srbi, Bosniaci, Hercegovinci a Čiernohorci v bojoch proti nadľuďom v oceli drviacimi chudobné kuče! S majetočkom takým malým, že sa zmestil do batoha na chrbte, s kozou na povrázku utekali do hôr Šumadije, Dinarov. Lebo nadčlovek nepoznal zmilovanie. Za jedného zastreleného nadčloveka desať zastrelených sedliakov. Život pastierov a roľníkov na planinách Balkánu bol sám osebe dosť ťažký, ale nadčlovek ho poriadne okorenil a sťažil ešte viac. Z prívesu motocykla, spoza guľometu hodnotil nadčlovek národy Juhoslávie. A pohŕdal, nesmierne nimi pohŕdal! „Títo ľudia potrebujú nový poriadok. My im ho prinášame, ale oni ho nechcú! Nemajú právo obývať túto krásnu krajinu!“ Tretí nemecký útok Veľa rokov prešlo od dvoch vojen, ktoré sa prevalili Balkánom. Hrdinovia od Šabaca a Sutjeski zostarli, pomreli. Čas dal zabudnúť, ale kdesi na západe sa zasa dvíha záujem o Balkán. Popálené Nemecko sa vylízalo a znovu chytá horúce ucho balkánskej panvice. Opatrne, pomaličky. Udalosti v Európe začínajú Nemecko strhávať do víru, do tabuizovaných politických aktivít. A čuduj sa svete, znova odtiaľ počúvame vyhlásenia nie nepodobné vyhláseniam fúzkatého frajtríka spred šesťdesiatich rokov. H. D. Genscher vyhlasoval: „My v západnej Európe stojíme dnes na skúšobnom kameni dejín!“ A čo historik Kohl? Ten vraví o „veľkom okamihu dejín“! Už chýba iba zmienka o prozreteľnosti! Opraty koča európskej politiky zobral do rúk staronový kočiš a ženie záprah dvanástich lipicanov do novej Európy s novým poriadkom. Cválajú koníky určeným smerom napriek tomu, že tušia, kam ich vedie tvrdá ruka tvorcov nového poriadku. A vidí to aj Juhoslávia. „Bránime svoju vlasť pred nemeckým útokom už tretí raz v tomto storočí,“ povedal srbský minister obrany Veljko Kadijevič. Kde-kto tvrdí, že história sa neopakuje. Počúvajme len, znalci histórie, k čomu sa bez námahy dopracovali juhoslovanskí historici a politickí analytici: „Európa nechce, aby izolovaním tvrdého nemeckého angažovania za uznanie (rozumej nezávislosti Chorvátska) obetovala vlastnú jednotu na oltár rozpadávajúcej sa krajiny.“ Nič vám to, znalci histórie, nepripomína? Lavína vojny Keď 28. septembra 1938 zasadala britská snemovňa a Chamberlain referoval o posledných udalostiach, preušili jeho referát správou o tom, že „bola dosiahnutá dohoda o schôdzke štyroch v Mníchove“. Snemovňa jasala, európsky mier bol zachránený. Že to znamenalo rozpad a zánik Československa a neskoršiu európsku katastrofu, to vtedy nikoho nezaujímalo. Kočiš doviedol dvanásť bielych lipicanov k cieľu. Európske spoločenstvo uznáva nezávislosť Chorvátska. Hurá, sláva! Danke Deutschland! Chvala ti Nemačka, znejú oslavné hymnusy i čerstvé moderné hity na oslavu staronového chorvátskeho pobratima. Davy na námestí Záhrebu v euforickom ošiali oslavujú zrod nezávislosti. Famulovsky ochotne sa pripojili európske štáty k rozhodnutiu svojho mocného kočiša. Čo na tom, že sa niekoľko stotisíc Srbov ocitlo na území nového Chorvátska a že ani najpresvedčivejším Tudjmanovým ubezpečeniam o zachovaní ich práv potomkovia krajišníkov neveria. Až príliš živé sú zverstvá ustašovcov páchané na Srboch v rokoch vojny. Zrodenie nových poglavnikov nie je ani v dnešnej dobe nijaký kumšt. Lavína sa spustila. Na jednej i na druhej strane sa zjavili pohrobkovia četnikov i ustašovcov, rôzni vojvodovia a poglavnici. Upozorňovanie tých, ktorí tvrdili, že jednostranné uznanie Chorvátska nevyrieši krízu na Balkáne, ale naopak, povedie k eskalácii vzťahov, sa v plnej miere potvrdilo. Vojna sa preniesla do moslimskej Bosny. Alah je veľký, a preto je potrebné v jeho mene oslobodiť moslimov od neveriacich. A tak Bosna rozvinula zelené prorokove zástavy za islam a za nezávislosť. Okamžite sa ozval moslimský svet. Je našou povinnosťou podporovať moslimskú enklávu v neveriacej Európe! Lovci si mädlia ruky Všetci majú svojich zástancov. Politických i konfesijných. Len pravoslávni Srbi nemajú nikoho. Metropolita Rusi je ďaleko a má starosti s reštaurovaním autority pravoslávnej cirkvi. A pápež, i keď sa vyhlasuje za hlavu celého kresťanstva, predsa len diferencuje. Preto počas svojej návštevy v Maďarsku ubezpečil Chorvátov, že podporí ich zákonné snaženia. Srbom nesľúbil nič. Ej, rýchlo zabudli Bosniaci-junáci na Kosovo i na Gavrila Principa a na heslo „Ujedinenje, ili smrt!“ Zabudli urastení bosenskí horali na druhú svetovú vojnu? Balkán je vo vare, Berlín si mädlí ruky. Možno uveriť tomu, že by v Nemecku nepredvídali, k čomu povedie rýchle uznanie nezávislosti Chorvátska? Nezmysel a zavádzanie! Celá Európa to vedela. Aj Amerika. A Amerika aj upozorňovala a vystríhala. A predsa nasadla do koča kočírovaného prefíkanou nemeckou diplomaciou. „Zdesení tým, čo sa odohráva pred našimi očami, kladieme si trpkú otázku – čo sú to za infernálne a iracionálne mocnosti, ktoré dokážu v priebehu niekoľko desaťročí prežitých v mieri zaplatenom potokmi krvi spôsobiť to, čo sa nepodarilo päťstoročnej tureckej porobe?“ píše dvadsaťjeden pravoslávnych duchovných v liste, ktorým apelujú na duše a myslenie Srbov. Nedá sa obsah tohto listu z roku 1941 aplikovať aj v dnešných tragických dňoch? Stačí rozbiť hlavu... Chcel by som im odpovedať nie, milí popíci, nijaké infernálne ani iracionálne mocnosti nejestvujú. Svojím konaním sú síce infernálne, ale inak až príliš racionálne! Cítiť ich a vidieť ich vplyv a zámery. Národy Balkánu, Juhoslávie, žijúce na veľkých tradíciách slávnej histórie Kosova, svätého Lazara a Sávy a tiež Sutjesky, na tradíciách starej sedemstoročnej kresťanskej kultúry nemôžu predsa žiť v bratovražedných vzťahoch! O ľudovom pevcovi Njegoš Petar Petrovičovi bývalý príslušník Mladej Bosny píše: „Njegoš plne vyjadruje naše základné a najhlbšie kolektívne cítenie vo svojom ´strašnom verši´ nech sa stane, čo sa stať nemôže, ktorý plne vyjadruje všetky naše zápasy za oslobodenie od dôb Karadjorďových až po najnovšie časy.“ Njegoš však napísal aj tieto verše: Áno, telu stačí rozbiť hlavu v mukách údy samé zomierajú! Autor je spisovateľ Medzititulky Slovo