"Slovenský parlament dnes pochoval svoju suverenitu, suverenitu nášho štátu a poslal krajinu do ekonomického nevoľníctva," povedal predseda SaS Sulík po schválení trvalého eurovalu. Treba uznať, že takéto vyjadrenie je už silnejší kaliber, než doterajšia čisto účtovnícka argumentácia, ktorou liberáli euroval odmietali. Pri úzko účtovníckej optike im nebolo možné uprieť aj určitú racionalitu pohľadu. No v hodnotení toho, že trvalý euroval pochoval slovenskú suverenitu, sa v SaS fatálne, samoľúbo a samovražedne mýlia.
Slovenská republika je rozlohou a počtom obyvateľov veľmi malý štát. Naša ekonomika nie je významná ani v európskom kontexte. Armádu, ak sa dá o nej hovoriť, máme slabú. Nemáme more ako Chorváti, nemáme nerastné zdroje ako Nóri a nie sme ani bezpečným úložiskom zlata ako Švajčiarsko. Južnú hranicu nášho štátu máme len politicky vytýčenú. Nemáme žiadnu významnú loby v zahraničí. Schopnosť našich politických elít spravovať štát – od radového úradníka až po členov vlády bude ešte dosť dlho zaostávať za národmi s dlhou tradíciou štátnosti (aj o tom je, mimochodom, toľko zosmiešňovaná intelektuálna bezpečnosť štátu).
Jednoducho sme nesamozrejmý štát. Pred 20 rokmi sme vznikli, no nemuseli sme. A o 20 rokov tu nemusíme byť, no môžeme. A máme aj historickú skúsenosť, ktorá nám ukazuje, čo sú predpoklady a podmienky nášho pretrvania, respektíve, čo je takmer istou zárukou nášho zániku. Máme historickú skúsenosť neexistencie vlastného štátu, ktorá viedla v priebehu 18. a 19. storočia takmer k asimilácii Slovákov. Pamätáme si, že aj Československo, čiže väčší štát, sa stalo rýchlou obeťou napätia a vojnového konfliktu v Európe. A opačne, aktuálne prežívame pozitívnu skúsenosť, že pre malý štát, ako je Slovenská republika, je najprajnejším obdobím a prostredím európska integrácia, ktorá zabezpečuje v Európe mier, stabilitu a pravidlá spolupráce.
Existencia Európskej únie, jej pretrvanie a naše členstvo v nej je pre Slovensko otázkou prežitia a rozvoja. A to aj napriek tomu, že sa nám nepáčia určité byrokratické a centralistické maniere Bruselu alebo fakt, že úplná rovnosť všetkých členských štátov je často len formálna a rozhodujúce slovo majú veľké európske štáty. A to isté sa týka aj trvalého eurovalu, ku ktorému môžeme mať „účtovnícke“ výhrady a môžeme mať o ňom aj oprávnené ekonomické pochybnosti. No súčasne, náš súhlas s eurovalom je naším potvrdením, že chceme, aby sa Európska únia nerozpadla a že chceme byť členom jej elitného klubu – eurozóny. Inými slovami, kto chápe euroval len ekonomicky, uniká mu jeho ďaleko väčší význam a osobitne pre malé nesamozrejmé štáty Európskej únie, ako je Slovensko.
Hoci sa o kríze a možnom rozpade eurozóny hovorí a píše každý deň, mám pocit, že málokto si uvedomuje, že zásadné politické zmeny už nastali a dejú sa nám pred očami. Z pozície Slovenska sa dnes odohráva zápas o našu reálnu konvergenciu, priblíženie sa k vyspelým európskym štátom alebo o stratu všetkého, čo sme doteraz dosiahli. Môžeme si, samozrejme, tento zápas tvrdo odpracovať a zaplatiť v rámci Európskej únie a eurozóny (možno časom aj Spojených štátov európskych). No nevyhnutnou podmienkou toho je aj naša účasť v eurovale, akokoľvek by sa nám to mohlo zdať v tejto chvíli nespravodlivé a bolestivé.
Alebo nastane druhá možnosť, že sa Slovensko dostane mimo, že ostaneme chudobní alebo časom ani nebudeme. Potom na štátnu suverenitu, či úplnú, či obmedzenú, budeme môcť už len „hrdinsky“ spomínať a hájiť sa, že nebolo o čo stáť, lebo sa to „účtovnícky“ neoplatilo. Zatiaľ, našťastie, väčšina politických strán na Slovensku koná tak, akoby chápala, čo je naším strategickým záujmom. No treba o tom takto otvorene a poctivo hovoriť aj s občanmi. O to viac, ak je na scéne malá, no hlučná strana SaS, ktorá z dôvodov boja o svoje holé prežitie, svojho historického bezvedomia a politického amatérstva je schopná akéhokoľvek samovražedného a samoľúbeho populizmu.
Vyšlo na 24. 6. 2012 na: http://madaric.blog.sme.sk/c/301853/Samovrazedny-a-samoluby-populizmus.html
[2](Uverejnené so súhlasom autora)