Nanajvýš pripúšťame jej reprezentačnú funkciu alebo ju berieme ako jednu z možností trávenia voľného času. Stále ju však všeobecne chápeme ako luxus, či nadstavbu spoločnosti, na ktorú neproduktívne míňame peniaze, ktoré by najmä v ťažších časoch mali byť využité na riešenie iných problémov a potrieb. Úplne inak by sme sa však na kultúru pozerali, ak by sme si uvedomili, že bez silnej národnej kultúry sme ako národ a štát odkázaní na postupný zánik.
Prečo také silné slová o našom zániku v závislosti od slabej kultúry?
Ako malý národ a štát sme vystavení nielen globálnym vplyvom, ale v čoraz väčšej miere sme aj politicky, právne a ekonomicky integrovaní. Pomaly niet oblasti, v ktorej by u nás nedominovali vonkajšie faktory nad vnútornou, domácou skutočnosťou. Inak povedané – preberáme, dovážame, prispôsobujeme sa. V mnohých oblastiach je to nevyhnutné, v mnohých aj užitočné. Nepochybne, väčšinu vecí, tovarov a služieb nikdy na Slovensku nevymyslíme a nevyprodukujeme. No môžeme si ich doviezť a osvojiť – od áut, cez počítače až po zákony. No existuje jedna vec, ktorú za nás nikto nevymyslí a odnikiaľ ju nedovezieme – a to je naša národná kultúra.
Niekto by možno povedal – no a čo? Načo nám vôbec je naša provinčná kultúra? Veď kto túži po kultúre, môže sa uspokojiť svetovou kultúrou. No práve naša kultúra je v tomto globálnom a unifikovanom svete pomaly tým jediným, čím sa odlišujeme, čo tvorí našu identitu a jedinečnosť. Vo všetkom ostatnom strácame svoje špecifiká, všade inde postupne strácame suverenitu. Ak napokon stratíme alebo marginalizujeme aj svoju kultúru, vystane logická otázka – kto vlastne sme? Akýsi neidentifikovateľní a zameniteľní ľudia jazdiaci na nemeckých autách, pracujúci na čínskych počítačoch, civejúci na obrazovky kórejských televízorov a prežúvajúci americké hamburgery.
A nemalo by nám to stačiť? Či, malo by nám to vôbec prekážať?
Kultúra však nie je len náš kód, náš identifikátor, náš ochranný plášť. Bez silnej národnej kultúry strácame historické povedomie, pretože v kultúre je obsiahnutá veľká časť našich zvykov, tradícii aj hmotného kultúrneho dedičstva. Bez vlastnej kultúry nie sme schopní zdieľať spoločné hodnoty a sme o to bezbrannejší voči vonkajším vplyvom. Bez vlastnej kultúry a jej kontinuálneho vytvárania i vnímania strácame schopnosť sebapoznania. A ak nerozumieme sami sebe, nemôžeme rozumieť ani tomu čo prichádza zvonku a nemôžeme si teda osvojiť ani svetovú kultúru (snobi si to môžu len naivne myslieť). Napokon, zanedbávaním kultúry v procese vzdelávania a samotnej tvorby oslabujeme jeden z podstatných zdrojov našej originálnej kreativity. A tá je rozhodujúca pre každý národ a štát v časoch, kedy ich úspech závisí od schopnosti myslieť a tvoriť inovačne.
Je teda logické, že slabá kultúra vedie k strate identity. Slabá kultúra znižuje potenciál národnej tvorivosti a tým aj našu ekonomickú konkurencieschopnosť. Napokon slabá kultúra môže byť len ťažko účinným nástrojom našej prezentácie v zahraničí a nevyhnutného získavania priateľov a spojencov, bez ktorých sa ako malý štát nezaobídeme v zlomových okamihoch histórie. Preto platí, že slabá národná kultúra vedie postupne k nášmu zániku v rovine národnej, ekonomickej i politickej.
Ale platí to i naopak. Silná kultúra je základným zdrojom našej identity, významným impulzom pre znalostnú ekonomiku a účinným nástrojom diplomacie. Táto optimistická verzia sa však môže naplniť len vtedy, ak opustíme zastaraný pohľad na národnú kultúru ako na nadstavbu, ktorá spotrebúva verejné zdroje. Ak pochopíme, že kultúra, spolu so štátom a ekonomikou predstavujú tri vzájomne prepojené strategické zložky rozvoja slovenskej spoločnosti. A napokon aj to, že nedostatočný rozvoj ktorejkoľvek z týchto zložiek (teda aj kultúry) zásadne limituje rozvoj zvyšných dvoch.
Kultúra si teda zaslúži oveľa väčšiu podporu nielen z dôvodu, že je to fakticky posledná oblasť, kde sme suverénni. No najmä preto, že kultúra je strategickou základňou nášho národa a štátu. Preto budem aj pri aktuálnom súboji o rozpočet dôsledne tvrdiť, že investícia do kultúry je strategickou investíciou do trvania, rozvoja a prosperity Slovenska.
Autor je minister kultúry SR