Ako ten čas beží. V tomto roku ubehne už 25 rokov od politického prevratu v Československu. Štvrťstoročie je už dostatočná doba na to, aby sme mohli zhodnotiť a posúdiť, čo nám to prinieslo.
Určite, pre život ako taký, sú zmeny potrebné, lebo práve tie posúvajú naše žitie dopredu. Otázkou len zostáva, do akej miery sú prospešné pre ľudí v krajine, kde sa práve udiali.
Máme tzv. demokraciu, slobodné voľby, možnosť cestovania po celom svete, slobodu slova, širší výber tovarov v obchodoch (otázkou zostáva, či kvalitnejších, hlavne čo sa týka potravín) a, samozrejme, množstvo ďalších vecí, ktoré prirodzene prišli so zmenou režimu. No ako to už býva, s dobrým prichádza aj zlé, so suchým zhorí aj mokré.
Pomaly a iste strácame nielen svoju suverenitu, ale čím ďalej sme závislejší na iných. Prakticky za chvíľu tu nebude už nič naše. Ľudia začínajú byť apatickí k Slovensku, k jeho historickým, kultúrnym a ľudským hodnotám. Množstvo televíznych staníc nám dennodenne servíruje lacné a brakové seriály z krajín, ku ktorým nás takmer nič neviaže. Médiá ako na bežiacom páse vyrábajú tzv. celebrity z rôznych hlúpych reality show. Najčítanejšími novinami sú tie, kde je plno násilia, tragických udalostí a pikošiek zo života tzv. VIP. Umele vyrábame osobnosti, ako keby sme tých skutočných nemali dosť. Peniaze, zisk, moc, postavenie, prevyšujú všetko ostatné. Skutočné hodnoty sú nahrádzané povrchnosťou a prázdnymi slovami. Kupujeme tovar v krásnom obale, no veľakrát bez hodnoty. Určite, za tento stav si môžeme aj my sami, lebo ho vedome, alebo nevedome podporujeme.
Toto všetko má, samozrejme, priamo vplyv aj na to, čo ovplyvňuje náš každodenný život - na politikov a politiku. Len tak sa mohlo stať, že sa začínajú a to nielen na Slovensku, presadzovať extrémne a nacionalistické strany a hnutia. Ľudia v nádeji či beznádeji sa, žiaľ, nechávajú ovplyvniť prázdnymi gestami a siláckymi sľubmi.
Čo mňa najviac mrzí, že svoje hodnoty začína strácať aj slovenská ľavica. Oficiálne síce je tu Smer-SD, ktorý vykrýva politický priestor na ľavej strane, no mnohí dnes tvrdia, že to nie už ľavica. Dokonca som nedávno počul od človeka, ktorý zasvätil celý život ľavicovým hodnotám, že na Slovensku dnes vládne sociálnodemokratická buržoázia. Pritvrdé hodnotenie. Osobne to až tak nevidím, ale tiež mám pocit, že dnes Smer-SD už nie je, to pravé ľavicové orechové. Čo ma však ešte viac mrzí, je fakt, že je tu množstvo bulvárnych novín a časopisov, no ani jeden so zameraním aspoň trošku vľavo. Periodikum, kde by sa dalo čítať o hodnotách nielen v živote, ale aj v politike. Pravica a biznis ovládli aj siedmu veľmoc.
Po prevrate v roku 1989, keď slovo ľavica či ľavičiar znelo ako nadávka a doba bola zložitejšia, vychádzalo Nové slovo. Nielen pre samotnú novo tvoriacu sa ľavicu ale aj pre ďalší vývoj Slovenska to bolo nielen podstatné, ale aj nesmierne dôležité. Svoje názory tam publikovali nielen odborníci a vtedajšie politické špičky, ale aj jednoduchí ľudia. Články a názory Petra Weissa, Milana Ftáčnika, Ľuba Fogaša, Gabiky Rothmayerovej, Anky Lenickej, Oskara Krejčího, Jozefa Migaša, Braňa Ondruša, Ľuba Andrassyho a mnohých ďalších mali pre ľavico zmýšľajúcich ľudí nesmierny význam. Povedané jednou vetou. Nové slovo po roku 1989 bolo slovenským ľavicovým almanachom. Keď skončila SDĽ svoju politickú púť a Smer- SD začal získavať podporu voličov, naivne som si myslel, že Nové slovo dostane zelenú na mnoho rokov. Žiaľ, opak sa stal pravdou. Škoda, lebo je to práve ľavica, ktorá potrebuje pre svoj ďalší vývin a napredovanie práve neformálne diskusné fórum a názory nielen z politických kruhov, ale aj zdola.
Možno aj absencia Nového slova mi chýba k tomu, aby som si vedel dať odpoveď na otázku : Quo vadis Slovensko? Quo vadis ľavica? V jedno však verím. Na obzretie dozadu, ešte nie je neskoro.
Ľubo Dzurák, Nováky