Španielsky film s týmto názvom sa práve objavil v našich nekomerčne orientovaných kinách. Zhodou okolností je to v čase, kedy od smrti oboch velikánov svetovej literatúry uplynulo štyristo rokov. Vyčerpávajúco pojednať o ich prínose pre svetovú kultúru by si žiadalo obrovský rozsah. Sústredíme sa preto len na niektoré aspekty.
Kým Shakespeare je dnes všeobecne uznávaný aj laickou verejnosťou (jeho hry sa hrajú po celom svete), španielsky spisovateľ akoby žil v jeho tieni. Jeho hry (tzv. medzihry alebo historická Numancia) sa hrajú len výnimočne, jeho pastiersky román Galatea alebo román dobrodružný Strasti Persilea a Sigismundy už len mŕtvo ležia v knižniciach. Aj skvelé Príkladné novely (z roku 1613) nemajú pikantnú príťažlivosť Boccacciovho Decamerona a mimo literárnych kruhov sú prakticky neznáme. Jeho veľdielo o Dômyselnom rytierovi Donovi Quijotovi de la Mancha (prvý diel z roku 1605, druhý 1615) sa mylne pokladá len za paródiu na rytierske romány, alebo dokonca ako literatúra pre mládež. Pritom ide o hlboké dielo obsahujúce viacero možných výkladov a rovín a v konečnom dôsledku je zobrazením veľkých humanistických ideálov a stvárnením večného ľudského údelu boja medzi ideálom a skutočnosťou. Predsa aspoň vo vzdelanejších kruhoch a u staršej generácie ešte rezonujú mená ako Sancho Panza alebo vychudnutý kôň Rocinanta. No i mnohí vzdelanci vyslovujú meno hlavnej postavy „po francúzsky“ vynechávajúc koncové „e“.
V ďalšom sa obmedzím na prepisy najznámejšieho Cervantesovho diela do dramatickej (divadelnej alebo filmovej) podoby. Okrem množstva esejí a iných literárnych diel venovaných hlavnej postave Cervantesovho románu spomeniem v tejto súvislosti divadelné pramene slovenské a české. V roku 1914 český dramatik Vojtech Dyk napísal hru Zmoudření dona Quijota, o sedemdesiat rokov neskôr Slovák Martin Porubjak Zmúdrenie Sancha Panzu (hra sa uvádzala počas dohasínajúcej normalizácie v Trnavskom divadle). Ďalšou verziou príbehu bola hra utvorená z dialógov Lasicu a Satinského s pesničkami Tomáša Janovica, ktorú hrali českí komici Lábus s Kaiserom a divadielko Wustenrot ešte má v repertoári muzikál (Geriho a Kohútka) Don Quijote podľa Sancha. Za filmovými verziami sa zasa vyberiem do zahraničia. Majster nemého filmu Wilhelm Pabst v roku 1933 natočil Dona Quijota v hlavnej úlohe s legendárnym ruským basistom Fjodorom Šaljapinom. Ruský režisér Grigorij Kozincev, ktorý sa špecializoval na prepisy veľkých dramatických predlôh, v roku 1957 obsadil do úlohy svojho Quijota Nikolaja Čerkasova. Americký režisér Hiller s pomocou veľkého talianskeho kameramana Giuseppe Rotunna natočil v roku 1972 film s pesničkami Muž z La Mancha (vypožičajúc si názov a pár melódií zo slávneho muzikálu, ktorý sa hral aj v Bratislave na Novej scéne) s Petrom O'Toolom a Sophiou Lorenovou ako Dulcineou. Menej šťastným prepisom bol film Orsona Wellsa z roku 1992. Najvýznamnejší španielsky herec druhej polovice 20. storočia Fernando Rey hral Quijota v štyroch rôznych filmových verziách.
Pokiaľ ide o hudobné spracovanie námetu už v roku koncom 19. storočia mal v Moskve premiéru balet s názvom Cervantesovho hrdinu na hudbu Ludwiga Minkusa a v roku 1898 tak pomenoval jednu zo svojich kvalitných symfonických básní Richard Strauss. V roku 1910 mala v Monte Carlo premiéru opera Julesa Masseneta Don Quijote s legendárnym basistom Šaljapinom. Operu inscenoval v bratislavskom SND v roku 1995 Jozef Bednárik ako záver svojej francúzskej trilógie. Ale ešte pred Massenetom sa Don Quijote stal námetom opier Rameaua, Paisiella, Salieriho, Donizettiho a Fallu.
Postava rytiera smutnej postavy však priťahovala aj záujem výtvarníkov. Spomeňme aspoň Gustava Doré, Salvadora Dalího, českého sochára Gutgreunda a nášho svetoznámeho grafika Kolomana Sokola.
Shakespearove hry sa po istej epoche zabudnutia vrátili na javiská európskych divadiel v období romantizmu, bohužiaľ, v dosť skreslenej podobe. Postupom času sa však skvalitnili preklady jeho diel a režiséri nachádzali adekvátny prístup k jeho hrám tragickým (Romeo a Júlia, Hamlet, Othello, Kráľ Lear, Macbeth), historickým, z ktorých nájznámejšie sú „ságy“ Richardov a Henrichov, ale i ku komédiám. Tým sa mimoriadne darilo aj v SND počiatkom druhej polovice minulého storočia v Zacharových inscenáciách Veselých paničiek Windsorských alebo vo Večere trojkráľovom. Politické oteplenie šesťdesiatych rokov využila Rakovského inscenácia Hamleta (s Machatom) plná politických aktualizačných narážok. Obrodenie záujmu o Shakespeara priniesli Hradné shakespearovské slávnosti hrané v lete na Bratislavskom i Pražskom hrade s národne miešaným hereckým obsadením.
Pre film bol Shakespeare ešte vďačnejším sústom než Cervantes. Za Romea a Júliu (s anglickými hercami) získal najprv Benátkach Zlatého leva Renato Castellani (1954) a o štrnásť rokov neskôr modernejšie pretlmočil príbeh Franco Zeffirelli s mladými hercami a hudbou Nina Rotu, pričom s divadelnou verziou hosťoval v SND londýnsky Old Vic práve v jeho réžii, ktorá vyrazila dych naším kritikom. V novej zosúčasnenej verzii príbehu veronských milencov exceloval Leonardo di Caprio (1996), no možno najslávnejší je príbehom tragédie inšpirovaný muzikál Leonarda Bernsteina sfilmovaný v roku 1961. Slávnych Hamletov natočili viacerí. Najprv Laurence Olivier (1948), ktorý hral aj hlavnú úlohu pri skvelej hudbe Williama Waltona, so značnými škrtmi v texte a prenesením dôrazu na vnútornú váhavosť hrdinu (Zlatý lev v Benátkach). Potom v roku 1964 Grigorij Kozincev s Inokadijom Smoktunovským a so zdôraznením prehnitosti kráľovského dvora a v tom istom roku sa v kinách predstavil veľký anglický shakespearovský herec John Gielgund (ako režisér) s Richardom Burtonom ako Hamletom. Z ďalších tragédií Kozincov natočil aj Krála Leara (1971) s hudbou Dmitrija Šostakoviča. Veľký japonský režisér Akiro Kurosawa sa dvakrát pokúsil voľne parafrázovať dramatikove veľdiela: Macbetha (v Krvavom tróne, 1957) a Krála Leara (Ran, 1980). Vydarené boli aj mnohé prepisy komédií: Zeffirelliho Skrotenie zlej ženy (s Burtonom a Taylorovou, 1967) alebo voľný prepis Sna noci svätojánskej, ktorý Woody Allen aj premenoval na Sex noci svätojánskej a do ktorého obsadil aj Miu Farrow. Hudbu k tejto majstrovej hre ešte v roku 1828 zložil Felix Mendelssohn a dodnes sa hráva ako koncertné číslo. Z historických hier spomeňme Wellsove Polnočné zvony ako kombinácia Henricha IV a V. v 1965, kde si režisér a herec v jednej osobe zahral aj Falstaffa a v epizódnych ženských postavám s Jean Moreauovou a Marinou Vlady. V oblasti hudby sú neobyčajne cenené operné prepisy Giuseppe Verdiho Macbeth, Otello a Falstaff. A milovníci poézie si v „rokoch politickej neslobody“ mohli u nás za lacný peniaz kúpiť knižku s nádhernými dramatikovými sonetmi.
Škoda, že veľké hodnoty minulosti už dnes mnohí nepoznajú a myslia si, že sa bez nich zaobídu.
Ďalšie články: VLADIMÍR BLAHO [2]