Nedávno som čítala na webe akýsi prieskum o tom, ktoré povolania sa tešia medzi ľuďmi najväčšej úcte: na prvom mieste skončili lekári. Novinári zaujali dvadsiate ôsme miesto (z tridsiatich uvádzaných), horšie dopadli už iba moderátori a politici.
Napriek tomu sa politici aj novinári denne skloňujú takmer v každej spoločnosti. A televízni moderátori, vďaka nestrácajúcemu sa elektronickému fluidu, sú pre ľudí ešte stále podobne zaujímaví ako herci. Byť (znásobene) videný akoby znamenalo zároveň BYŤ, teda čosi znamenať.
Miroslav Frindt: Prípad najdúch
Nájdu médiá rodičov podhodeného dieťaťa?
Bratislava, Ikar 2017, 245 strán
Novinár a moderátor Miro Frindt sa vo svojom debutovom románe Prípad najdúch pohral s týmto fenoménom. Dej zasadil do prostredia fiktívnej televíznej stanice, ktorú však umiestnil do reálnej budovy v Mlynskej doline. Celý príbeh je od prvej po poslednú vetu vymyslený, no pohybuje sa v známom poznateľnom teréne a narába so známymi rekvizitami. To vnáša do deja istú rafinovanosť akoby dokumentu, ktorý je zároveň dokumentom sui generis.
Miro Frindt je však veľmi obozretný a nezanecháva vo svojom dielku žiadnu stopu, po ktorej by sme mohli prísť ku skutočným osobám a obsadeniu. Oblieka svoje hrdinky a hrdinov do súdobých odevov, no ich charaktery a dušu si vytvára tak, aby nenápadne priniesol posolstvo o niečom celkom inom, než čo človek vidí na prvý pohľad.
Všetci sa cítime v dnešnom svete akýsi nesvoji, akýsi skľúčení. A keďže Miro Frindt pracuje s psychologickými motívmi, oplatí sa odcitovať myšlienku kontroverzného a neortodoxného jungiánskeho psychológa Jamesa Hillmana: „Máme za sebou sto rokov psychoterapie, a svet je stále horší... Čím to je? Čo nás tak zraňuje, zaháňa zo spoločenstiev ku krutému egocentrizmu? Súťaživosť? Neznášanlivosť? Málo priestoru na vlastnú realizáciu? Alebo sme boli kedysi v detstve všetci utýraní, a preto sa v dospelosti zupácky vŕšime?“
Televízia je ako javisko, vidíme iba to, čo je nasvietené. Čo sa však odohráva za kulisami? Kto sú tie virtuálne osoby, ktorých život prežúvame v béčkových časopisoch a v céčkových kanáloch?
Novinárky, redaktorky, zvukári, kameramani, manažéri – to je ten nablýskaný svet. Akí v skutočnosti sú? V Prípade najdúch ich spoznávame, ale iba tak, cez kľúčovú dierku, lebo kľúčová postava moderátorka Iveta Galanová je zašifrovaná tak šalamúnsky, až je nie celkom uveriteľná. Jej hlavným znakom a čarom má byť sexi mozog. Fyzickú podobu jej autor uštedril poriadne prerastenú – tri pneumatiky –, a aby toho nebolo málo, dodá jej mäsitý, ba ešte aj uhrovitý nos. Na to, aby človek uveril jej príťažlivosti a sexi mozgu, s veľkým záujmom očakávame, ako sa prejaví. No čitateľ sa dočká akoby zo života odpozeraného výkonu moderátorky, ktorá namiesto empatie, zrelosti, poznania a šarmu ponúka divákom svoje pubertálne „rozhovory“, v ktorých chce svojho hosťa ponížiť, zničiť. Nie, že by to tak v živote nebolo, iba to nie je sexi. No čo, ak autorovi išlo presne o toto?
Podobne vykresľuje vlastne všetky svoje postavy – či policajtka, či policajt, či psychologička, či vrcholový manažér, či ministerka, všetci akoby predstavovali akési panoptikum , v ktorom žijeme. A to je desivé poznanie...
Román je zručne skonštruovaný, má napätie, gradáciu, hodnoverne ponúka prostredie televízie, polície, ba čo viac, púšťa sa aj za hranice, do susedného Rakúska. Postavy charakterizuje autor v akcii, trochu banálne mu vyšla krásna čítačka správ, ktorá – ako inak – si svoje miesto na slnku „vyspí“ so šéfom.
Autor však podal svoju správu o fungovaní molocha, akým je televízia, ale aj o prepojení s politikmi a pridruženým svetom. Človek si nevdojak spomenie na knihu Štefana Šimáka [2] o printovom mediálnom priestore..., ale aj známu kauzu s uniknutými esemeskami [3]. Jasné, všetko je to vymyslené.
Frindtov Prípad najdúch (tak ako ten Záborského Najdúch) nie je príbehom prvoplánovým, aspoň ja ho tak nevnímam. To podstatné, prečo asi svoj román napísal, je zakódované v hlbších vrstvách a tam je to literatúra: kurzívou vpisované presné, detailne zobrazené pohľady do života jedného bezbranného tvora. V Záskalí pod Kubínskou hoľou, potom na všednom sídlisku Banisko v Dolnom Kubíne prišiel na svet chlapček asi nečakaný, ukrátený o otcovskú lásku a pocit bezpečia, akoby vyvrhnutý z rozbitého vajíčka rovno na holú zem. Tieto časti románu sú dojemne silné, hoci autor ich maľuje stroho, vecne. O to viac zasiahnu čitateľa. Tá situácia, keď príde do rodiny otčim! („Prvý vytrhnutý chuchvalec svetlých vlasov zostal v chlapskej ruke. Vyšklbnuté perie húsaťa.“)
Hoci je pôdorys románu vykreslený ako detektívka a hľadá sa príčina, prečo niekto odhodil dieťa, v skutočnosti ide o viac: je to kniha o utýranom človeku. Zničené dieťa vyrastie, ako keby sa za ním a za jeho detstvom zavrela voda. Ale v živote sa nič nestráca, pod každou jazvou je ukrytá rana. O hoci sú na tele obleky strihané v Miláne, duša zostáva tá istá. Aká? O tom to celé je. Pochválim aj redakčnú prácu Nataše Ďurinovej, lebo dnes to býva dosť zanedbávaná disciplína. Na texte vidno, že je to redaktorka zo starej školy.
Miro Frindt nezaprie v sebe novinára, v niektorých pasážach je Prípad najdúch publicistika, v niektorých cítime jemný závan Steelovej, no v konečnom dôsledku je to zaujímavý pohľad na nás: ako sa (televízne) nechávame týrať bytosťami s priveľkým egom a primálom empatie. Ktoré sa na nás vŕšia – nevedno za čo. A čo, sme ovce?
Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 15 – 16/2017 [4]