Prehlbuje sa príjmová nerovnosť

V týchto dňoch preleteli éterom dve navzájom súvisiace správy. Prvá bola priam dokonalým naplnením posolstva známej Stiglitzovej eseje o jednom percente. Inak povedané, v predvečer každoročného stretnutia svetovej politickej a ekonomickej elity vo švajčiarskom Davose sa oficiálne potvrdilo a konštatovalo, že jedno percento najbohatších vlastní taký istý objem majetku ako zvyšných deväťdesiat percent sveta. Aby to nebolo málo, vzápätí nasledovala ďalšia mediálna správa, že osemdesiat najbohatších rodín vlastní taký istý objem majetku ako polovica celej populácie našej planéty. Prevedené do predstaviteľných čísel – ak je dnes na planéte približne 7,5 miliardy ľudí, jedno percento z nich je asi 75 miliónov. Čiže, 75 miliónov má majetok ako ostatných 7miliárd 425 miliónov ľudí. No a pomyslenie, že osemdesiat rodín vlastní majetok ako 3,75 miliardy ľudí, sa už vymyká akejkoľvek ľudskej predstavivosti. Treba pritom zdôrazniť, že etická stránka tejto skutočnosti nie je najdôležitejšia. Oveľa dôležitejšie je, že takto absolútne pokrivené čerpanie benefitov z ekonomickej činnosti vedie k obrovským napätiam, narúša základnú súdržnosť spoločnosti a ak sa neurobia zásadné opatrenia, môže aj bude viesť nielen k politickým krízam, ale aj k revolúciám, ozbrojeným konfliktom a iným kataklizmám.

Takéto extrémne prerozdelenie príjmov za posledných dvadsaťpäť rokov spôsobila synergia viacerých okolností. Proces globalizácie spolu s dynamickým technologickým pokrokom, výrazné zlacnenie dopravných a transakčných nákladov a vysoká úroveň logistiky umožnili presun výroby do nízkonákladových oblastí. Aj to sa však mení. Už aj čínsky robotník sa stáva drahý a extrémny tlak na racionalizáciu výroby vedie k tomu, že sofistikované výroby sa vracajú znova na Západ. Nové pracovné miesta sa však nevytvárajú alebo len vo veľmi obmedzenej miere, keďže výroba sa robotizuje. Dobrým príkladom je nová zvarovňa v bratislavskom Volkswagene, v ktorom bude 425 priemyselných robotov, ale len niekoľko desiatok ľudí. Technologické zmeny znižujú zamestnanosť tak dramaticky, že situácia si skôr či neskôr vynúti spoločenské inovácie, resp. nový kompromis medzi demokraciou a kapitalizmom.

Práce je čoraz menej. Skrátka, menej ľudí vie vyprodukovať viac tovarov. Rastie tým konkurencia na trhu práce, a to aj v iných než výrobných sektoroch. Robotom totiž ľudia konkurovať nemôžu. Nové pracovné miesta nevznikajú ani v službách. Čoraz väčšie množstvo ľudí súťaží o čoraz menší počet pracovných miest. Zároveň sa zvyšujú nároky na pracovnú silu aj v inovatívnych firmách. Šancu zamestnať sa v nich majú len špičkoví odborníci s obrovskou flexibilitou, originálnym myslením a elitným vzdelaním. Ekonomika ponúka zaujímavú a slušne platenú prácu len pre elitnú vrstvu vysokokvalifikovaných zamestnancov. Rastúci počet nezamestnaných či veľmi zle platených ľudí vedie k rozpadu fordizmu, fázy kapitalizmu, v ktorej je systém nastavený tak, aby sa na jednej strane výrobcom nekládli prekážky, na druhej strane sami výrobcovia dbali na to, aby ich zamestnanci boli dostatočne finančne saturovaní na to, aby produkciu, ktorú vyrobia, dokázali aj masívne konzumovať.

To už dnes neplatí. Dnešné nastavenie spoločnosti, v ktorej minimum ľudí tvorí maximum produkcie a ostatní živoria, podkopáva základnú stabilitu takého systému. Vizionári ako Elon Musk (Tesla), či Jaan Tallinn (Skype) podporili manifest, ktorého cieľom je nájsť systém, ako kompenzovať dopady technológií na súčasnú spoločnosť. Je najvyšší čas začať rozmýšľať nad novými možnosťami, ako financovať štát.

Štandardné riešenia hľadajú možnosti vo sfére daní, ktoré by znamenali, že najúspešnejšie korporácie s najvyššími ziskami, ktorých produkcia často presahuje výšku HDP stredne veľkých štátov, by sa mali v oveľa väčšej miere podieľať na nákladoch spoločnosti, a to formou špeciálnych sektorových daní, špeciálnych kapitálových daní, znížením zdanenia práce alebo extrémnou dedičskou daňou.

Zároveň sa otvára ako vážna téma základný nepodmienený príjem, čo by riešilo hneď viacero problémov. Jednak by sa zabezpečilo ako-tak slušné prežitie všetkých členov technologicky vyspelej spoločnosti, zároveň by sa zastavila pauperizácia zamestnancov, keďže cena práce by musela byť výrazne vyššia než spomenutý nepodmienený príjem. Samozrejme, tu narážame na problém, ako taký projekt financovať. Jedným z nápadov by bolo vytvorenie verejných fondov rizikového kapitálu. Kapitálový vklad verejných fondov do takýchto  vysoko výnosných technologických inovácií by vládam priniesol masívne príjmy, ktoré by mohli investovať do súdržnej spoločnosti , čím by sa mohli kompenzovať negatíva globalizácie či technologického pokroku.

Veľa nových impulzov do tejto debaty môže v politickej rovine vniesť úspech radikálne ľavicových strán, gréckej SYRIZY či španielskeho hnutia Podemos. Ich modely vyrovnania s krachujúcim neoliberálno-oligarchickým systémom, rovnako ako príklady z islandskej revolúcie môžu veľa naznačiť, ako zo súčasnej slepej uličky von.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 3 – 4/2015