Vedomostná ekonomika rodí novú triedu

Vedomostná či znalostná spoločnosť a ekonomika sú podľa súčasných (nielen) ekonómov predpokladaným smerom vývoja našej civilizácie. V uplynulom mesiaci táto téma rezonovala v Bratislave nielen prostredníctvom prednášok špičkového českého socio-lóga Jana Kellera, ale v znamení vedomostnej ekonomiky sa niesla aj posledná diskusia Klubu Nového slova. V úlohe hostí sa predstavili tí z najpovolanejších – bývalý predseda občianskeho združenia Inštitút pre riadenie vedomostí Peter Zajac-Vanka a profesor Anton Klas z Ekonomického ústavu SAV. Peter Zajac-Vanka sa na úvod diskusie podujal poskytnúť iný pohľad na vedomostnú ekonomiku, ako ponúkajú slovenské médiá a ako znie najrozšírenejší výklad. Opieral sa pritom o dielo amerického nestora manažmentu Petra Francisa Druckera, ktorý v roku 1968 ako prvý definoval pojem „vedomostná spoločnosť“ vo svojom diele Vek diskontinuity. „S Druckerovým dielom som sa stretol počas štúdia na Open University a prijal som jeho filozofiu“, hovorí. „V súčasnosti som vedomostným pracovníkom podľa všetkých kritérií a uživím sa s tým aj napriek tomu, že nemám za sebou žiadne zázemie veľkých firiem ani obrovský kapitál. Pôsobím ako školiteľ, ktorý vzdeláva, pracuje s vedomosťami v trhovej ekonomike – teda pre potreby súkromných firiem. Môžem preto potvrdiť, že vedomostný pracovník dokáže zarábať bez toho, aby bol podnikateľom – čiže “iba“ preto, že je majiteľom určitých vedomostí a dokáže ich sproduktívniť vo svojej práci.“ K úplnému obrazu vedomostnej ekonomiky podľa neho chýba v jej mediálnej prezentácii niekoľko podstatných „maličkostí“. Vedomostná ekonomika nie je založená iba na báze vedomostí a nie je vytváraná iba investovaním do vedy a výskumu, do informatizácie a vzdelávania spoločnosti, ako sa to propaguje v televízii a v tlači. Tomuto obrazu stále chýba časť základu, ktorý robí vedomostnú ekonomiku takou atraktívnou a takou novou, že ju ešte dnes mnohí pokladajú za niečo fantazijné a neuskutočniteľné. Podstatné je pochopenie politicko - ekonomických súvislostí a trendov vývoja ekonomickej produktivity. Čo je dnes najproduktívnejší zdroj? Pôda? Peniaze? Priemysel? Je to veda – teda vedomosti! Pre svetovú ekonomiku to začalo platiť od 90-tych rokov. V súčasnosti už to funguje naplno, pričom medzi krajiny, ktoré sa úspešne pustili do budovania vedomostnej spoločnosti, sa počíta napríklad India. Zároveň môžeme konštatovať úpadok produktivity zdrojov, ktoré sa kedysi dávno považovali v priemyselnej spoločnosti za nosné. Týka sa to najmä nerastných surovín. Fosílnych palív je nedostatok, cena nafty stúpa. A aj keď ešte stále majú svoju produktivitu, faktom je, že ťažisko sa už presunulo na vedomosti a ich aplikovanie. Produktivitu už totiž nezabezpečuje výroba a preprava vecí, ale tvorba a používanie vedomostí. Trúfam si to povedať ako absolvent Obchodnej fakulty Ekonomickej univerzity, ktorý bol vychovaný v predstave, že obchod je v trhovej ekonomike tým najproduktívnejším elementom, ktorý vytvára zisk. Dnes tvrdím, že je to tvorba a sproduktívňovanie vedomostí. Nie samotné informačné technológie, ale používanie postupov premieňajúcich informácie na vedomosti tvorí dnes pokrok v ekonomike a spoločnosti. A vedomostnou spoločnosťou sa nestáva automaticky tá, ktorá má stopercentné vybavenie informačnými technológiami a napojenie na internet a intranet a v ktorej je každý pracovník preškolený, ale tá, ktorá dokáže s týmito informáciami pracovať tak, aby z nich vytvárala vedomosti, aby inovovala, aplikovala ich na iné oblasti. Firma dnes nemusí byť veľká, nemusí mať gigantický kapitál a mnoho pracovníkov, stačia malé odvážne firemné jednotky, ktoré vytvárajú vedomosti a dokážu ich aplikovať. Nemusí to byť pritom iba v módnej oblasti počítačového softvéru, ale v ktorejkoľvek inej. Vzniká nová spoločenská trieda Peter Drucker vo svojom diele opísal, aká je úloha štátu a predvídal udalosti, ktoré sa dnes dejú – krízu národného štátu a to, že čím väčšmi sa budú štáty ekonomicky integrovať, tým väčšmi sa budú národy členiť, budú vznikať takmer „kmeňové“ zväzky. Stačí pripomenúť Kosovo alebo súboj medzi kmeňovým usporiadaním Afgancov a veľkými Spojeným štátmi americkými. Predpovedal, že škola sa stane spoločenskou inštitúciou s významom, aký kedysi mala možno burza. Akcentoval vzrastajúci význam vzdelávania, sproduktívňovania vedomostí a produktivity pracovných síl. Za jednu z najrevolučnejších zmien označil vznik novej spoločenskej triedy – triedy vlastníkov vedomostí. Sú to „tí, ktorým to myslí“, ktorí majú schopnosť tvoriť, majú talent a vedia ho použiť, a to nielen vo vede a v priemysle, ale aj v umení. Druhou veľkou skupinou sú servisní pracovníci. Tí sú vzdelaní, technicky gramotní, používajú vedomosti, vedia s nimi pracovať a vytvárajú hodnoty, nemajú však na to, aby tvorili ďalšie vedomosti, aby ich aplikovali v iných oblastiach. Súčasní vlastníci vedomostí, teda zamestnanci, ktorí majú v hlavách tie správne myšlienky, si však svoje postavenie mnohokrát ešte neuvedomujú a nepresadzujú v ekonomike firmy svoje vlastnícke práva. Dnes totiž existuje nájom pracovnej sily rovnako ako v devätnástom storočí, keď sa rozbiehal kapitalizmus: Kúpim si tvoju prácu, ocením ju hodinovou mzdou a pridám nejaké motivačné príplatky. Vedomosti, ktoré vyprodukuješ, mi zanecháš, pretože si ich vytvoril v mojej firme – teda som ich vlastníkom. Produktivitu vedomostí nevie ešte dokonca zachytiť ani účtovníctvo. A aj keď som ekonóm, považujem účtovníctvo dnes skôr za reaktívne: Odpovedá len na minulé deje trhovej ekonomiky a nevie odraziť účinnosť vedomostnej ekonomiky v súčasnosti. Produktivita vedomostí je teda dodnes podceňovaná a zaznamenávaná iba empiricky. Dnes dokážeme iba na základe skúseností zhodnotiť, čo bolo predtým, než sa vedomosť aplikovala a vyriešila nejaký problém, a čo bolo potom – málokto vie merať a oceniť vedomosť v rámci produktivity ako takej. A tu vzniká najväčší problém. Spomeňme si, ako boli zaplatení tvorcovia internetu. Ľudia, ktorí spustili prvý ARPANET, sa za odmenu mohli ísť akurát tak spolu opiť. To bolo všetko. A na internet im neostali žiadne práva. Očakávame teda prevrat v účtovníctve, ktoré je dnes scholastické a neodráža sa v ňom žiadna cena vedomostí alebo nejaké aktívum, ktoré by zastupovalo vedomostné zdroje spoločnosti. Zisk je ohrozený druh Základným prvkom trhovej ekonomiky a nášho súčasného účtovníctva je zisk. Vo vedomostnej ekonomike sa však stáva ohrozeným druhom: V danom účtovnom období je iba časovo rozlíšeným investičným nákladom budúcnosti. Dnes je však ťažké túto politicko – ekonomickú skutočnosť dokázať. Väčšinou sa teda na svojich seminároch pýtam na oblasť predaja, na domnelú najproduktívnejšiu oblasť ekonomiky. Produkt sa vytvorí, predá sa, a tam sa tvorí zisk. Ako však bude reagovať predaj, ak sa zo zisku začne odčerpávať, ak sa z neho začnú brať časovo rozlíšené náklady? Dnes sa predsa už začína vnímať, že existujú ekologické palivá, že na energiu sa odčerpávajú odvody na recykláciu a udržanie nejakých zdrojov palív. Zelené zákonodarstvo dostalo zelenú, čo znamená, že sa už prijímajú napríklad také opatrenia, aby firmy, ktoré vyrábajú elektronické zariadenia, zároveň vyrábali zariadenia na ich recykláciu. To isté sa deje s recyklovanými odpadmi a vytvára sa nová kvalita reinvestovania. Spoločenský a ekonomický problém je to, že pre nedokonalú legislatívu firmy zatiaľ svoje náklady kladú na bedrá spotrebiteľa. Končí sa teda éra, keď sa zisk mohol považovať za samostatnú kategóriu. A my by sme mali podľa dnes ešte neexistujúceho zákonodarstva – dnes ešte neexistujúcej filozofie vedomostnej spoločnosti – uvažovať nad tým, čo urobiť so ziskom, aby neodtekal na súkromnú spotrebu akcionárov a majiteľov, ale aby slúžil ďalej. Je to jediné, čo môžeme urobiť, ak chceme v našej krajine aj o dvadsať rokov udržať takéto životné prostredie, takto zdravých a múdrych ľudí – takúto prosperitu. Ďalšie myšlienky priniesol v úvodnom bloku diskusie profesor Anton Klas: Okolo znalostnej či vedomostnej ekonomiky je stále mnoho otáznikov. Pochopiť, čo vôbec znalostná spoločnosť je, nám pomôžu odpovede na otázky, ako vznikla a čo boli hlavné príčiny, ktoré odštartovali proces jej vzniku. Po druhej svetovej vojne vo všetkých hospodársky vyspelých krajinách začala produktivita práce zaostávať za mzdami a dochádzalo k zdraženiu pracovných síl. Všetky odvetvia, ktoré boli náročné na výdavky na pracovnú silu, prestávali byť konkurencieschopné. Zakrátko sa dostavili známe ropné šoky, energie zdraželi desať a viacnásobne. V západnej Európe to viedlo k tomu, že konkurenciu nedokázali vytvárať odvetvia závislé na veľkom množstve surovín a energie. Tieto dve tendencie sa spojili a podstatný segment ekonomiky sa zrazu stal konkurenčne neschopným. Akoby pohrôm nebolo dosť, na európsky trh vstúpila konkurencia z juhovýchodnej Ázie, ktorá dokončila vyraďovanie týchto odvetví. Toto vyraďovanie bolo také veľké, že úpadky jednotlivých odvetví sa pohybovali na úrovni veľkej krízy z 30-tych rokov. Za chrbtom celého tohto vývoja prebiehal ďalší proces – prudký nárast pracovníkov, ktorí sa zaoberali spracúvaním informácii. Americký štatistický úrad začal v 50-tych rokoch triediť 400 odvetví americkej ekonomiky a povolania rozdelil na tie, ktoré sa zaoberali spracovaním informácií, a tie, ktoré zahŕňali manuálnu prácu. Zistil, že v roku 1956 počet pracovníkov v oblasti informácií prekročil počet manuálne pracujúcich. Odvtedy sa začal datovať vstup USA do tzv. informačnej spoločnosti. U nás sa o tomto jave začalo hovoriť okolo roku 1970. Začali sme registrovať, že popri primárnom sektore (získavanie surovín), sekundárnom, t.j. spracovateľskom sektore a terciárnom sektore, ktorý zahŕňa služby, existuje dokonca aj kvartérny sektor. Keď sa totiž analyzovali služby, zistilo sa, že ich zaznamenaný rast de facto spôsobili povolania, ktoré patrili do kategórie informačných. Informačná spoločnosť bola definovaná dosť jasne: Je to spoločnosť, kde prevládajú pracovníci spracúvajúci informácie. Spadajú sem odvetvia ako školstvo, administratíva, výskum, médiá. Kedy sa však informačná spoločnosť „prehupla“ do znalostnej spoločnosti? Zatiaľ čo v industriálnom štádiu boli základným faktorom konkurenčnej schopnosti nízke mzdové a surovinové náklady, tým, že sa tieto odvetvia v podstate vyradili, Európa musela hľadať iné možnosti, ako konkurovať juhovýchodnej Ázii. Voči týmto krajinám mala jasnú prevahu práve vo vzdelanej pracovnej sile. Svoju ekonomiku na tomto princípe cieľavedome vystavalo napríklad Japonsko. Univerzitní profesori, ktorých pozývalo z celého sveta, mali niekedy vyššie platy ako predseda vlády! Krajina chudobná na suroviny a energie tak získala špičkové mozgy a postavila svoju ekonomiku na znalostiach. Odpoveď na základnú otázku, kedy môžeme hovoriť o znalostnej spoločnosti, teda treba spojiť s dôležitým faktorom, akým je konkurenčná schopnosť. Pretože keď hovoríme o znalostnej ekonomike, stále hovoríme, že ju budujeme preto, aby sme sa udržali na trhu. Základným konkurenčným hýbadlom sa stávajú inovácie a prím už nehrá cena, ale úžitkové vlastnosti. Na tomto princípe je postavená aj lisabonská stratégia: Ako dosiahnuť, aby sme boli konkurenčne schopní práve prinášaním nových a nových úžitkových kvalít. Zápas o zisk pod zástavou inovácie Súčasná štatistika umožňuje rozdeliť odvetvia na tie, ktoré sú výsledkom vysokej, stredne vysokej, stredne nízkej a nízkej technológie. Podľa štatistík vývoja zahraničného obchodu napríklad od roku 1985 do roku 2000 zistíme, že prudko narastá exportná schopnosť odvetví zaradených do najvyššej kategórie, teda komodít, ktoré sa vyrábajú na najvyššej technologickej úrovni. Záporný rast vykazuje nízka a stredne nízka technológia. Vidno, ako jedny upadajú a druhé idú dopredu, a je zrejmé, ktorým smerom sa uberá vývoj konkurenčnej schopnosti. Na trhu prerážajú tie výrobky, ktoré majú vyššie úžitkové vlastnosti. A práve vtedy, keď prvok inovácie prelomí hranicu medzi niekedy protikladnými prioritami vyrábať predovšetkým lacno a prinášať na trh stále niečo nové, začíname hovoriť o znalostnej ekonomike. Inovácia má okrem toho ešte jednu dôležitú vlastnosť. Zatiaľ čo výrobok, ktorý bazíroval na nízkych cenách, sa vždy musel na trhu biť a presadzovať sa všelijakými machináciami, dnes to už nie je nutné. Nový či inovovaný výrobok si totiž sám vytvára trh, ktorý tu dovtedy nebol. Napríklad o mobilnom telefóne sme pred desiatimi rokmi nevedeli a dnes už má obrovský trh. Zistilo sa pritom, že najväčší inovačný efekt sa dosahuje vtedy, keď sa nahromadí tzv. kritická masa inovátorov. Zatiaľ čo informácie sú tzv. kodifikované znalosti – môžeme ich bez problémov prenášať cez internet alebo inak – skryté (tacitné) vedomosti sa prenášajú predovšetkým na základe osobných kontaktov. Preto tam, kde dôjde ku koncentrácii ľudí, ktorí sú inovátormi – a k tomu sa zvyčajne pridružujú profesie, ktoré inovátorom pomáhajú, napríklad finančníci – a kde sa títo navzájom od seba učia, tam vzniká najviac inovácii. Dobrým príkladom je napríklad známe Silicon Valley v Kalifornii. Znalosti sa presadzujú tak, že plodia vedomosti a nové znalosti, hovorí sa o „učiacej sa“ spoločnosti, „učiacom sa“ podniku, ktorý sa učí tým, že znalosti používa, že vstupuje do interakcie s inými znalosťami. Tak vzniká horizontálna sieťová štruktúra podnikov, ktoré sú v súčasnosti na trhu konkurenčné, v oblasti inovácii sa však spájajú a spolupracujú. Náklady na vyvinutie nového produktu sú totiž také vysoké, že žiadna spoločnosť nemá na to dostatok peňazí ani všetky potrebné profesie. Preto sa znalosti stávajú predajným tovarom a nadnárodné spoločnosti rozmiestňujú svoje výskumné pobočky po celom svete práve podľa toho, kde sú lokalizované centrá určitých znalostí. Do akej miery je možné etikou, morálkou, nepísanými zákonmi ustriehnuť, aby sa znalostná spoločnosť neuberala smerom k ohrozeniu samotnej civilizácie? Je vôbec znalostná spoločnosť naším cieľom? Anton Klas – Znalostná spoločnosť nie je cieľom, ale nevyhnutnosťou. Keby sme neboli konkurenčne schopní, všetci pôjdeme ku dnu, nemáme teda inú možnosť. Chceme žiť čoraz lepšie, chceme mať viac peňazí, a to v súčasnej situácii nemôžeme docieliť inak. A je to vlastne to isté, ako keby sme povedali, že budeme inovovať. Pamätám sa na teórie zo 60-tych rokov, ktoré sa snažili predvídať, ako to bude vyzerať, keď svet bude plne automatizovaný. Predpovedali, že budeme len stláčať tlačidlá na strojoch. Dnes už je jasné, že to bola úplná naivita. Vývoj ide tak, že všetko, čo len bude možné, síce prevedieme na inteligentné stroje, lenže inteligenciu tým strojom budeme dávať my. A aby sme to dokázali, budeme musieť byť veľmi vzdelaní a nútiť svoje mozgy, aby pracovali čím ďalej, tým viac. Tento vývoj podčiarkuje nutnosť vzdelania. Samozrejme, aj znalostná spoločnosť so sebou prináša riziko: Práve tlak na vzdelanie pripravuje možnú živnú pôdu pre vznik asociálnych živlov, ktorí sa budú verbovať z radov ľudí, čo nedostanú prístup k vzdelaniu. Bude preto nevyhnutné zariadiť systém celoživotného vzdelávania. Spoločnosť sa bude musieť postarať o to, aby zabezpečila každému, kto na určitom stupni vypadne z pelotónu, perspektívu do budúcna, aby sa mohol znovu začleniť do spoločnosti. Neistota a rôzne turbulencie spôsobia, že niektorí ľudia sa stratia a ocitnú sa na periférii, či budú chcieť alebo nie. Môže sa to stať aj celým národom, tak, ako to v súčasnosti hrozí všetkým rozvojovým krajinám. Ukazuje sa totiž, že polarizácia sveta, doteraz založená na fyzickom kapitáli, sa teraz na základe vedomostí prehlbuje omnoho rýchlejšie. Osvojenie si znalostí je totiž oveľa zdĺhavejší proces, ako keď krajine chýbajú stroje a zariadenia, ktoré sa dajú kúpiť. Vzdelanú pracovnú silu treba vychovávať pätnásť alebo dvadsať rokov. Rozvojová krajina si teda nemôže odrazu povedať: My budeme znalostná spoločnosť. Industrializovaná však môže byť. Dovezú stroje, príde niekoľko manažérov, ktorí budú všetko zabezpečovať, nekvalifikovaní pracovníci môžu obsluhovať a poďme vyrábať. A keď sa zjaví nová technika, napríklad sústruh novej generácie? Príslušný pracovník môže byť aj za dve – tri hodiny zaškolený. Dnes však príde nový počítač s rozsiahlym softvérom a firma tomu musí prispôsobiť celú organizáciu. V spoločnosti, ktorá vyrába počítače a zamestnáva 4-tisíc ľudí, sa len tisíc z nich podieľa priamo na výrobe, zvyšné tri štvrtiny sú školitelia, ľudia, ktorí robia prieskumy a zabezpečujú celý rad „nevýrobných“ záležitostí. A na toto každý národ nemá. Jediné, čo môžeme robiť my, je snažiť sa urýchľovať proces premeny na znalostnú spoločnosť. Investovať do vzdelania, do výskumu. A uvedomiť si pritom, že výskum nie je jediný zdroj inovácií, pretože nové poznatky vznikajú najmä v praxi. Takže aj keď budeme mať celú republiku zloženú z vysokoškolákov, ešte to neznamená, že sme vybudovali znalostnú spoločnosť. Nie je to také jednoduché a hrozby tu boli a budú vždy. Záleží na tom, aké kultivované vedenie budeme mať, či bude pamätať na všetky okolnosti a pokúsi sa spoločnosť vhodne formovať. Aká je súčasná perspektíva Slovenska v procese premeny na znalostnú spoločnosť? Aké máme vyhliadky, v čom napredujeme a v čom zaostávame? Peter Zajac-Vanka – Globálna ekonomika a ekonomika vedomostí je tu je bez ohľadu na to, či si to želáme alebo nie. Je to akýsi samovoľný proces v organizácii ľudskej spoločnosti a treba sa s ním vyrovnať. Pre Slovensko by bolo dobré, keby ho strana Smer začala viesť k znalostnej spoločnosti a „odtiahla“ túto iniciatívu od pravice. Tento proces predsa potrebuje svoje zákonodarstvo. Internetová stránka podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, ktorá sa mala venovať vedomostnej spoločnosti, je však už dva roky vo fáze „na stránke sa pracuje“. Pritom by stačilo, keby som ja a moji kolegovia raz prišli, stránku by sme vytvorili a hociktorý študent strednej školy by bol schopný bez problémov ju spojazdniť. Kritika vlády je teda v tomto smere opodstatnená. Mala by politicky popracovať, veď aj v Británii začala vedomostná spoločnosť výrazne napredovať, až keď jej dala zelenú labouristická strana. V Spojených štátoch amerických dokonca prezident G.W. Bush mladší ocenil staručkého profesora Druckera za celoživotné dielo. Záleží len na nás, ako sa k procesu premeny postavíme spoločensky aj politicky, pretože v praxi už u nás vedomostná ekonomika funguje, a to vo firmách. Okrem veľkých automobilových firiem je na Slovensku, v Čechách a v celej strednej Európe je množstvo podnikov, ktoré si vytvárajú svoje „centrá excelentnosti“, ktoré nie sú len o vede, ale je to o tvorivosti a inovácii. Dajú dohromady tím 50 ľudí (okolo nich sa pohybuje približne 200 zamestnancov, ktorí zabezpečujú výrobu a prepravu), a títo päťdesiati vytvárajú a inovujú vedomosti. Ak sa včas nespamätáme, jedného dňa zistíme, že sme územím, z ktorého sa vedomosti dobre ťažia ako základná surovina a zisky slúžia na rozvoj úplne iných regiónov. Bolo by teda dobre, aby sme sa zastavili a povedali si: Aj my chceme z toho niečo mať. A potrebujeme k tomu prijať nielen zákonodarstvo, ale aj takú organizáciu spoločnosti, aby sa tu vedomosti produkovali, inovovali a aplikovali. Aké stratégie by ste navrhli našej vláde na to, aby dostala princípy a mentalitu vedomostnej spoločnosti „pod kožu“ bežného občana? Anton Klas – Je želateľné, aby sme mali zdravšie potraviny? Je. A keď súčasní kupujúci idú do obchodu, tí, čo sú trošku vzdelanejší, si všímajú, z čoho sú potraviny zložené, a nekupujú výrobky, ktoré im pripadajú nezdravé. V záujme vlády by teda malo byť aj to, aby občana – konzumenta vzdelal natoľko, aby mohol pôsobiť pri výbere selektívne. Inak si tu každý bude robiť, čo chce, a spoločnosť bude vydaná napospas „žralokom“. Kto totiž robí inovácie len preto, aby zarábal a o nič iné mu nejde, ten, samozrejme, voči zákazníkovi, ktorý ničomu nerozumie, vyhráva. Peter Zajac-Vanka – Najkrajšou inováciou v oblasti zábavného priemyslu je podľa mňa reality show. Pritiahne diváka, zvýši sledovanosť, dá sa cez ňu investovať do reklamy. Napríklad, z Veľkej Británie prišli na Slovensko známe tance na ľade. Prevzali sme tento formát, uskutočnili sme ho a bol veľmi úspešný, televízia si na ňom iste zarobila. Rusi ho však inovovali a vytvorili „lednikovy period“, čiže „dobu ľadovú“. Trénerov spravili z bývalých olympijských majstrov. Tí cvičili dva tímy a bežalo to 4 mesiace ako u nás. Akurát s tým rozdielom, že išlo o párové tance, pričom jeden z dvojice bol vždy krasokorčuliarsky majster sveta, Európy, alebo olympionik, a druhý bol nie hocaká „celebritka“, ale prvotriedny umelec, známa tvár divadla, primabalerína, spevák. Vytvárali v tomto formáte niečo nové a bolo to veľmi zábavné – vďaka tomuto programu som sa vrátil k sledovaniu ruskej televízie. Okrem toho, že to bola inovácia, mal však tento program aj svoj politický podtón – ruská vláda doň investovala. Chystajú sa olympijské hry v Soči a ja sa pokojne stavím o basu dobrej whisky, že na stupňoch víťazov určite budú stáť aj takí, ktorých nadchlo pre šport práve toto televízne krasokorčuľovanie. To je čosi, čo by sme mali dokázať robiť aj my, a nielen v kultúre, ale aj v iných oblastiach: Pomáhať spoločensky, mediálne, politicky. Naďalej držím palce Smeru, aby sa mu darilo presadzovať túto stratégiu aspoň vo verejnoprávnych médiách. A aby to nejakým spôsobom naozaj nadchlo publikum, napríklad v oblasti vedy. Nepamätám si totiž, kedy som naposledy videl v televízii nejakého vedeckého pracovníka. Spracovala Eva Blažeková