Július Krempaský - hľadač nových kvalít

Po roku 1989 sa z nášho slovníka vytratil titul národný umelec. Národný vedec sa nemohol, pretože ho nik nezaviedol. Nech mi je dovolené považovať Júliusa Krempaského za národného fyzika, alebo hádam aj "celonárodného", ako svojho času zhodnotil Sama Chalupku Vladimír Mináč.

Krempaského cesta fyzikou sa začala pár rokov po tom, ako J. Bardeen a W. H. Brittain objavili v Bellových laboratóriách tranzistor. Bolo to koncom roka 1947, keď J. Krempaský ako šestnásťročný doučoval za humnom v rodnej Krížovej Vsi konškolákov gymnaziálnu matematiku a fyziku. Jeho myšlienky usmerňovala vtedy prítulnosť ku gazdovstvu, drevu, ktoré tvárnil otec tesár, futbalu a prípadnej športovej kariére. V jeho mozgu však už začal pôsobiť chaos. "Tvorivý chaos, ktorý dáva indivíduu slobodu, chaos, ktorému netreba pripisovať pejoratívny význam. Veď ani Boh nestvoril svet tým, že do chaosu vtlačil harmóniu," hovorí prof. Krempaský dnes, keď sa už dostal na hornú priečku svojho filozofického zovšeobecnenia.

Bolo to niekoľko fluktuácií v chaose, ktoré priviedli Krempaského k polovodičom ako k prvej veľkej zastávke na jeho odbornej dráhe na Slovenskej vysokej škole technickej. Od športovej kariéry ho odklonilo ťažké prechladnutie, ktoré zanechalo prechodné následky na srdci. K štúdiu matematiky a fyziky na Prírodovedeckej fakulte UK ho priviedlo náhodné stretnutie s prof. Michalom Harantom a prísľub dobrého štipendia. Pôsobiť na Techniku ho pozval Vladimír Hajko už ako treťoročiaka na post trojštvrtinového asistenta.

Keď sa na Katedre fyziky Elektrotechnickej fakulty SVŠT zveril D. Ilkovičovi so zámerom etablovať polovodiče, nebol hneď pochopený. Polovodič je akýsi hybrid, ani kov ani izolant, dôvodil Ilkovič. Koniec koncov, ani veľký Wolfgang Puli ich hneď neakceptoval.

Ku slávnej knihe W. Shockleyho Elektróny a diery v polovodičoch sa dostal v ruskom preklade. Stopy dôkladného preštudovania tejto polovodičovej biblie nachádzame v skriptách Polovodiče, ktoré Krempaský napísal pre nás, študentov špecializácie Fyzika pevných látok. Založil ju na EF SVŠT spolu s D. Ilkovičom - univerzálnym otcom, zakladateľom. Ale architektom zamerania bol už Július Krempaský. V Prahe sa vtedy rozvíjala medzinárodne uznávaná škola polovodičov Jana Tauca, na Elektrotechnickom ústave SAV našli polovodiče svoje stelesnenie v Hallových sondách a Corbino diskoch. Ku Krempaského žiakom sa v istom zmysle môžu počítať aj protagonisti SAV I. Hlásnik a K. Měřínsky. Bola to možno skôr symbióza nad spoločným problémom. Výskum uskutočnený na EÚ SAV nakoniec priniesol Národnú cenu.

Prof. Krempaský patrí ku skromným ľuďom. Jeho typická póza s rukou pod bradou a prostredným prstom na mieste, kde podaktorí nosia fúzy, svedčí o tom, že život prijíma s tvorivými rozpakmi. Neskrýval rešpekt pred arbitrom slovenskej fyziky prof. Petrášom. Raz mi po svojej prednáške, na ktorej sa prof. Petráš zúčastnil, povedal: "Nechcem vyzerať ako chrobák truhlík, ktorý všade bol a všetko videl." Ale to, že na Slovensku udomácnil polovodiče, pripúšťa. Musíme to pripustiť aj my, pretože vo vzťahu k nemu pripúšťame aj také zásluhy, ktoré on sám nepripúšťa.

Jedným z nápadov, ktorým obohatil svoju cestu fyzikou pevných látok, bol originálny prístup k meraniu termofyzikálnych veličín. Rovnomenná kniha z roku 1969 sa stala jeho doktorskou dizertáciou (1974) a vniesla do problému dynamiku - impulzné metódy. Iba nedávno som sa dozvedel, že tento smer, ktorý so Štefanom Bártom a Jozefom Bielekom dotiahli na Národnú cenu, vznikol tiež ako fluktuácia: potreba vybudovať fyzikálne cvičenia, ktoré sa dajú absolvovať v priebehu jednej-dvoch hodín. Pri stacionárnych postupoch merania trvajú dlho, čo súvisí s pomalosťou procesov ohrevu a chladnutia. Do praktickej realizácie dotiahol tento Krempaského nápad svojím celoživotným výskumom Ľudovít Kubičár.

Moje spomienky na J. Krempaského sa začínajú rokom 1961, keď som začal chodiť na jeho prednášky z fyziky polovodičov a na Katedru fyziky Elektrotechnickej fakulty SVŠT. Prednášal nám nielen klasické partie, ale zaraďoval aj svoje vlastné výsledky. Pedagogicky príkladný fyzikálny poriadok vniesol do metódy zónového čistenia a dotovania polovodičov, ktorá sa spája s menom W. G. Pfanna. Roku 1963 som na katedre fyziky so skupinou kolegov (J. Vlnieška, M. Kováčik, Š. Kupča, Ľ. Kubičár) riešil diplomovú prácu. Krempaský ako čerstvý docent sedel v strede väčšej miestnosti spolu s Ondrejom Foltýnom a svoje nápady nám, diplomantom, kreslil obyčajným perom, ktoré namáčal do čierneho atramentu. Hovorili sme o ňom ako o Herr Dozentovi, čo pravdepodobne vymyslel Pavol Macko. Bol to vektorový súčet rešpektu, uznania a iste aj študentskej recesie.

S J. Krempaským som sa znova stretol ako pracovník Elektrotechnického ústavu SAV na poli amorfných polovodičov. Tento výskum mal dve hlavné línie: solídna teória a experiment sa opierali najmä o práce Sira Nevilla Motta a jeho žiakov, ku ktorým sa u nás zaraďuje Viktor Bezák. Synergetika ako všeobecná metóda skúmania vzniku nových kvalít v systémoch s nelineárnou dynamikou zapustila u nás korene okolo polovice 80. rokov. Inšpirovaní zahraničnými prácami, najmä priekopníkom tejto disciplíny prof. Hermanom Hakenom zo Stuttgartu, schádzali sa adepti z rozličných vedných disciplín - fyziky, chémie, biológie, ekológie, ekonómie, medicíny na interdisciplinárnych seminároch, ktoré organizoval Krempaský a ktoré vyústili do napísania knihy Synergetika (Vydavateľstvo SAV, 1988).

Krempaského nápady iskria preto, lebo sa nedá zahltiť detailmi. Knihy, separáty svojich kolegov číta menej, ako býva zvykom. Nepoužíva náročnú matematiku. Výsledkom jeho úvah sú jednoduché vzorce, ktoré nehovoria celú pravdu, ale ani ju nezahaľujú do zložitých rovníc a riešení. Koniec-koncov úlohou fyzika je problém matematicky sformulovať. To matematik nedokáže. "On často netuší, načo je matematika dobrá," hovorí J. Krempaský s dobromyseľným úškrnom, lebo matematikov si váži.

Krempaského životné cesty neboli vždy hladko vydláždené. Súviselo to s jeho životnou filozofiou, ktorú mohol voľne rozvinúť po roku 1989 aj v rámci úvah na pomedzí vedy a viery. Napr. členom korešpondentom SAV sa stal neplánovane - na základe akéhosi záchvatu demokracie a vzbury na ochranu talentov na vedeckom kolégiu SAV, ktorému predsedal O. Benda. Hádam preto je tolerantnejším oponentom prác svojich kolegov, samozrejme v detailoch a nie v podstate. Výška jeho latky vo fyzike je nastavená relatívne k iným vedným disciplínam, ktoré sa z nej môžu učiť. O fyziku v 21. storočí, ktoré má byť "storočím biológie", sa neobáva. Naopak sa s pokrokom tejto a ďalších vied zvýrazní potreba fyziky. ,,Nakoniec bude len fyzika" je jeho bonmot, ktorý má v sebe náboj redukcionizmu.

Jednoduchosť a nová kvalita je pečať, ktorú dokáže vtisnúť aj drevu, svojmu hobby. Nech je mi pripísané k dobru, že som ho po návšteve rodinnej chaty nazval Picassom stolárstva. Bolo to možno z vďaky za psychoterapiu, ktorú mi poskytol výrokom: ,,Máš v hlave chaos - a to nie je zlé, individualita pracuje."

Životné jubileum (narodil sa v roku 1931) zastihlo J. Krempaského vo výbornej odbornej kondícii. Jeho aktivity neutíchajú a nástroje ducha sú čisto naladené. Na radosť blízkych, žiakov i akademickej obce. Prajeme mu egoisticky, aby nás ďalej obohacoval svojimi netradičnými pohľadmi za kulisy tej veľkej drámy, ktorú píše veda a život.

Január 2001, Bratislava