Spomienka na Moskovský protokol

Pohľad na obrodu zo Sovietskeho zväzu

 

Po desiatich rokoch som sa v Moskve ocitol znova, ale už so ženou, dvoma deťmi a svokrovcami po boku. Čo viac by si ešte mladý inžinier mohol želať? Veď som mal zaujímavú, slušne honorovanú, kariérne prestížnu odbornú prácu v medzinárodnom kolektíve.
Drukoval som Alexandrovi Dubčekovi, jeho reformnému prúdu a po budove sekretariátu som sa hrdo nosil dokonca s jeho odznakom na saku a iste tým dráždil viacerých našich i sovietskych „súdruhov“, najmä tých so špeciálnymi funkciami. Nuž, mladosť – nerozvážnosť.
Pri nástupe bolo pre mňa prekvapením, že organizácia KSČ na sekretariáte i v Moskve, a predovšetkým naša stranícka skupina pozostávajúca z pracovníkov palivovo-energetických a nerastných profilov, sa k obrodnému procesu doma stavala prevažne ústretovo.
Hodnotenia a výstrahy sovietskeho vedenia, samotného Leonida I. Brežneva, ale i niektorých predstaviteľov ostatných komunistických strán, najmä poľského Władysława Gomułku a východonemeckého Waltera Ulbrichta však vzbudzovali obavy. Spoločné aktivity „bratských“ strán (Drážďany, Čierna nad Tisou, Bratislava a rôzne nezverejnené dvojstranné stretnutia) ukázali, že Dubček zaťal do živého so svojím „socializmom s ľudskou tvárou“. Aj sa mnohí pohoršovali – aká ľudská nadutosť!
Ale pozícia Československa ako dôveryhodného spojenca, úprimný a obdivujúci vzťah sovietskych ľudí k našej malej slovanskej krajine vo mne aj v ostatných kolegoch posilňovali vieru, že sa u nás nemôže opakovať maďarský rok 1956.

 

A predsa nás obsadili

 

Udiala sa však hrozná, neodpustiteľná, nezmyselná vec – invázia armád členských štátov Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) do Československa, „aby zabránili hroziacej kontrarevolúcii i vstupu vojsk NATO“.
V Moskve sa povrávalo (údajne podľa správ BBC), že ju Západ hodnotil ako vojensky perfektne uskutočnenú. Posudzovala sa početnosť vojska, súčinnosť armád rozličných štátov, množstvo vojenskej techniky a rýchlosť operácie. Najmä západní Nemci si vraj vydýchli, keď sa spojenecké armády zastavili pri Chebe a nepokračovali do Bavorska.
Aj preto bola reakcia Západu na okupáciu Československa opatrná. Teraz vychádza najavo, že Severoatlantická aliancia „socializmus s ľudskou tvárou“ v stratégii studenej vojny bytostne nepotrebovala, preto nás nechala napospas Varšavskej zmluve.
Mínusmi tejto operácie bola dezorientácia časti vojenských jednotiek, nejasné príkazy, neexistencia ozbrojeného protivníka, neinformovanosť radových vojakov o cieľoch invázie. Okrem hmlistých reči o pomoci bratskému Československu proti kontrarevolucionárom, ktorých však spojeneckí vojaci v uliciach našich miest nevideli.

 

Pravicoví oportunisti?

 

Dvadsiaty prvý august ma zastihol v stredu ráno na „dači“ (chate) svokrovcov. Pocity zo správy, že vojská Varšavskej zmluvy okupovali Československo, boli neopísateľné. Nehanbím sa priznať, že som sa od bezmocnosti a zúfalstva rozplakal. Hneď som sa vydal autom do Moskvy, aby som si overil pravdivosť tohto hrozného faktu. Informácia bola dostupná na našom veľvyslanectve na Gruzínskej ulici. Veľvyslanec Vladimír Koucký, člen Ústredného výboru KSČ, patril k reformnému Dubčekovmu krídlu a vo vzťahu k sovietskej strane aj príslušne konal.
V straníckej skupine sme večer a v noci počúvali „kontrarevolučný“ Československý rozhlas a rôzne amatérske stanice. Zapisovali sme, čo sa dalo a ráno cestou do práce sme si v služobnom autobuse vymieňali informácie.
Po práci sme sa schádzali a navrhovali rezolúcie. Vedúci straníckej skupiny poctivo zaznamenával všetky dôležité názory. Tieto záznamy neskôr využili „zdravé sily“ vyslané promptne z Prahy na „záchranu“ straníckej bunky v RVHP a v analýze nás nazvali „pravicovo-oportunistická organizácia“.
Kohože to vyslali naši „kádrováci“ do Moskvy, kde mali oči? Veď nás bola skoro celá stovka. Taký masový kiks v kádrovej politike! Mnohí z nás absolvovali sovietske vysoké školy tak ako Alexander Dubček či Zdeněk Mlynář, jeden z protagonistov Pražskej jari, neskôr konzultant svojho univerzitného kolegu Michaila S. Gorbačova v otázkach socializmu s ľudskou tvárou. A boli medzi nami aj tzv. prípravkári, čiže robotnícka inteligencia. A predsa sme nemohli konať v rozpore so svojím svedomím.

 

Ich výsmech, naša bezmocnosť

 

Okrem schôdzkovania sme však aj konali. Jedným z prvých aktov bol telegram podpísaný desiatkami pracovníkov sekretariátu adresovaný vedúcemu medzinárodného oddelenia ÚV KSČ Vasiľovi Biľakovi. Označoval prekročenie hraníc Československa spojeneckými vojskami za okupáciu. Pre Biľaka to bola od súdruhov z Moskvy silná káva, pre signatárov telegramu posledný klinec do rakvy pri previerkach v roku 1970.
V tej chvíli pre nás existovala aká-taká nádej, že sa veľké osudové nedorozumenie vyrieši na rokovaniach prezidenta Ludvíka Svobodu v Moskve 23. augusta. O prílete čs. delegácie na letisko Vnukovo sme boli včas informovaní, a tak sme v Čerjomuškách (štvrť Moskvy) z ulice Križanovského, kde sídlila časť sekretariátu, utekali na blízky Leninský prospekt a zamiešali sa do davu ľudí nahnaných na uvítanie hostí z ČSSR.
Samozrejme, rýchlo nás zaregistrovali neuniformovaní „ochrancovia“ režimu, už sme ich vedeli rozoznať. Priamy kontakt s našimi predstaviteľmi možný nebol a nemali sme ani nijaké transparenty. Zato nad prospektom viseli miestne samochválne heslá: Delo socializma nepobedimo (Vec socializmu je neporaziteľná), Politiku KPSS poddreživajem i odobriajem (Politiku KSSZ podporujeme a schvaľujeme).
Pre nás tie heslá vzhľadom na situáciu doma zneli ako pokrytectvo, ako výsmech nášmu obrodnému procesu.

 

Nech žije Svoboda aj sloboda!

 

Čoskoro sa objavila kolóna s našimi vládnymi činiteľmi. V prvej otvorenej „čajke“ sedeli Leonid Brežnev, Ludvík Svoboda, predseda sovietskej vlády Alexej N. Kosygin a predseda Najvyššieho sovietu ZSSR Nikolaj V. Podgornyj. Ostatných členov delegácie sme nezaregistrovali. Zato naspäť si Svoboda viezol internovaných. Alexandra Dubčeka, Josefa Smrkovského, Oldřicha Černíka a ďalších. Hromadne sme s českými kolegami kričali: „Ať žije Svoboda!“ Nemali sme pritom na mysli len Svobodu s veľkým S.
Neskôr sa medzi nami šírila informácia, že Brežnev chcel odviezť generála Svobodu priamo do Kremľa, ale on si dal podmienku: „Najprv na československé veľvyslanectvo, inak sa pred tebou zastrelím.“ Vraj to zapôsobilo. Brežnev ho veľmi potreboval. A náš prezident vzhľadom na chaos a absenciu informácií zasa potreboval konzultovať s veľvyslancom Kouckým.
Moskovský protokol bol pre celú našu stranícku organizáciu veľkým sklamaním. Patrične to vyjadrila i vo svojej rezolúcii. Nie potvrdenie „omylu“ a bezprostredné stiahnutie vojsk, ale akási hmlistá podmienka, že vojská odídu až po ukončení „normalizácie v Československu“. Nechápali sme, o akú normalizáciu by malo ísť, čo a kto sa má normalizovať, či kto a kedy určí, že sa normalizácia skončila.
Teraz už vieme, že trvala vyše dvadsať rokov, zastavil ju až november 1989. Dovtedy však zasiahla do života všetkých, ktorí sa nepodrobili pretvárke.

 

Nezdravá idealizácia

 

Nie som politológ ani vojenský historik, hoci v poslednom prípade trochu, niečo ako amatér. Nedávno som pre banskobystrické múzeum prekladal do ruštiny Encyklopédiu SNP, objemný traktát, dostupný na internete. Ide o záber prvej i druhej svetovej vojny v celosvetovom rozmere, medzivojnové obdobie, holokaust, vlastné Povstanie, či politické procesy s jeho účastníkmi v 50. rokoch.
V pamäti mám tie úžasy vojnových besnení, nesmierne ľudské obete, materiálne i morálne straty. Aj po prekonaní týchto hrôz ľudia chceli ďalej žiť, ale v mieri, a keď nie odpustiť aspoň zabudnúť na všetky krivdy. Invázia do Československa nebola takou veľkou tragédiou, ako napríklad svetová vojna, ale aj keby mala iba jednu ľudskú obeť, aj tá by bola zbytočná a neodpustiteľná.
Veľmi zlé však boli morálne škody obdobia normalizácie. Nemohli sme slobodne rozhodovať o svojom osude. Kruto sa zasiahlo do života státisícov čestných pracovitých a schopných ľudí (z toho bolo do dvestotisíc členov KSČ), ich rodín a najmä detí. Mnohí, najmä intelektuáli, nesmeli pracovať vo svojej profesii. Stali sa z nich ľudia druhej kategórie vo vlastnej krajine!
Za to však už nemohli okupanti (aspoň nie priamo). Všetko to robili vlastní s požehnaním štátnych, straníckych orgánov, ba i súdov. Bol to čas lámania charakterov. K slovu sa dostali karieristi, pätolizači. Všetkých sa však nepodarilo zlomiť.
Prístup našich médií k smutnému jubileu prevažne býva zotrvačne rovnaký: bolestínsky, ladený protirusky a zväčša bez hlbšej analýzy v širších medzinárodných súvislostiach. Nik sa nespýta, kde urobila chybu československá strana, komunistická i štátna elita. Či zabudli, že svet bol rozdelený na politické a vojenské bloky, v ktorých platili určité pravidlá?
Nejdem ospravedlňovať inváziu piatich štátov Varšavskej zmluvy, pri ktorej mal rozhodujúce slovo ZSSR. Nebola však aj chybou mnohých z nás, že sme si Sovietsky zväz až príliš idealizovali? V Moskve som sa pripravoval na profesiu geológa, spoznal široké priestory tejto krajiny a mohol som hodnotiť určité javy a súvislosti.

 

Nie od seba, ale k sebe

 

Doma sme akosi zabudli, že ZSSR bol tiež iba jednou zo svetových mocností, silnou vojensky i ekonomicky - kým sa nenechal vtiahnuť do horúčkovitého zbrojenia. Ako veľmoc mal svoje ambície, národné záujmy a ideologický kepienok budovania komunizmu tiež slúžil iba jeho strategickým cieľom.
Po prečítaní filozofického traktátu exilového autora Nikolaja A. Berďajeva z roku 1931 „Pramene ruského komunizmu“ by sme rýchlejšie pochopili, prečo ZSSR konal tak, ako konal v roku 1968. Všetky veľmoci v tomto smere postupujú v podstate rovnako.
Pre mňa vojenský zásah v Československu znamenal krach ilúzií o socializme ako naozaj spravodlivej spoločnosti s ušľachtilými cieľmi. Ale ľutoval som aj jednoduchých sovietskych ľudí, ktorí si toho veľa vytrpeli.
Režimy odchádzajú, ríše sa rúcajú, ale národy zostávajú. A mnohé si k sebe našli cestu aj po horších – vojnových tragédiách. Preto by sme si nemali jatriť rany tým, čo už nemôžeme zmeniť, no radšej hľadať cesty jeden k druhému.

 

Autor pracoval ako geológ. Redakčne krátené a upravené.