Čierny pondelok, utorok, streda, štvrtok...
Nemá zmysel opakovať, čo si môžete prečítať každý z posledných 5 dní vo všetkých novinách a na všetkých spravodajských weboch.
Takže len stručne zhrňme:
Federálnej vláde USA nestačí schválený rozpočtový deficit, preto sa prezident Obama hádal aj s republikánmi, aj s demokratmi o jeho zvýšenie. Trvalo to dlho, Kongres rozhodol v poslednej chvíli a rozhodnutie sprevádzajú plánované škrty. |
V pondelok zverejnili niekoľko dôležitých údajov, ktoré svedčia o tom, že s americkou ekonomikou je zle. Najnepríjemnejším prekvapením bolo revidovanie rastu HDP za 1. polrok 2011 pod 1%, ale za očakávaniami zaostal aj výsledok za 2. polrok. Pod očakávaniami skončili aj údaje za obchod, ani britské čísla nepotešili. Jedinou pozitívnou správou bola informácia o nových pracovných miestach v USA. |
V piatok znížila ratingová agentúra Standard & Poor’s najvyšší možný rating USA o jednu úroveň. Vyhlásila, že má obavy o schopnosť USA splácať svoje dlhy aj po rozhodnutí Kongresu, lebo je krátkodobé, federálna vláda dostatočne nešetrí, dlhy budú rásť a nezdá sa, že by sa americkej ekonomike darilo. |
Okamžite začali padať, nie klesať hodnoty akcií na burzách, nielen v USA. Jeden z minulotýždňových dní padli všetky významnejšie burzy, na niektorých poklesli hodnoty všetkých akcií. |
Od začiatku týždňa pád pokračuje a hoci sa v pondelok chvíľu zdalo, že v Európe sa situácia zastabilizuje, napokon akcie aj na starom kontinente stratili vyše 3 % a ich hlavný index sa prepadol až na dvojročné minimum. Hlavný západoeurópsky index FTSEurofirst 300 v závere klesol o 3,4 % a predtým zostúpil najnižšie od augusta 2009. Minulý týždeň sa index prepadol o 10 % a od začiatku roka stráca 16 %. |
Včera už po akciách začali padať aj komoditné burzy, ktoré boli ešte pred pár dňami považované za dobrý únikový priestor pre investorov. Jedine cena zlata historicky prekročila 1700 USD, čo sa doteraz nikdy nestalo. |
Včera už aj slovenský minister financií Ivan Mikloš otvorene vyjadril obavy z prepadu do recesie a politici po celom svete začínajú priznávať to, na čo odvážnejší analytici upozorňovali už dlhší čas. Najneskôr od jesene bolo evidentné, že opätovné naštartovanie svetovej ekonomiky sa nepodarilo. Samozrejme, dokazovali to viaceré makroekonomické údaje najmä v USA. Vážnym varovaním však bola aj neschopnosť Európy seriózne si poradiť s dlhovou krízou štátov. Vlády a centrálne banky v uplynulých dvoch rokoch pumpovali do hospodárstva obrovské peniaze, ale udržateľný rast to neprinieslo.
Falošné a lživé akcie
Keď sa u nás vlani koncom roka a na jar 2011 naplno rozbehol (politický) súboj o zmeny v dôchodkovom systéme, pravicoví politici a „analytici“ ako modlitbu opakovali tvrdenie o tom, koľko ľudia v II. pilieri stratili na opätovnom raste akcií. Takmer nikto na Slovensku (spomínam si len na Mariána Vitkoviča a Ľuboša Pavelku) nevaroval, že aktuálny rast cien akcií predstavuje novú bublinu bez racionálneho základu. Značná časť peňazí vlád a centrálnych bánk (USA sú excelentným príkladom) sa totiž obratom dostala opäť do burzových špekulácií. Okrem toho sa na trhoch pohybovali „zúfalí“ investori – zvyknutí na rýchle a vysoké výnosy zo špekulatívnych investícií – ktorí mali zrazu veľa voľných peňazí a hľadali pre ne „uplatnenie“. Samozrejme také, ktoré by im priniesli opäť niekdajšie zisky.
A tak znovu začali nakupovať akcie, lebo jedna zo základných investičných poučiek hovorí, že nakupovať treba, keď sú ceny dole. Rastúci záujem o akcie zvyšoval ich hodnotu. Celkom určite sa nájdu špekulanti, ktorí na tom vlani, či ešte v 1. polroku 2011 dobre zarobili, ale rôzni analytici, komentátori a najmä politici začali podľa vývoja cien akcií usudzovať, že sa ekonomike znovu darí a začal opäť rásť. Vždy to tak bolo – akcie boli dobrým ukazovateľom celého ekonomického vývoja. Iba najmúdrejší a najodvážnejší nahlas zakričali, že to, čo platilo doteraz, už platiť nebude.
Ale špekulanti investovali aj do komodít, čo zvyšovalo nielen ich zisky, ale aj ceny priemyselných surovín, ropy, potravín. Podľa starých poučiek aj toto spôsobovalo väčšine radosť – pomalý rast cien priemyselných výrobkov, namiesto deflácie inflácia, to všetko malo naznačovať ekonomické oživenie. Objektívne k tomu prispelo aj dopĺňanie vyčerpaných zásob, vytvárali sa nové pracovné miesta, sanované banky sa pustili do pôžičiek a posmelení ľudia do opätovného, hoci pozvoľného míňania.
Teraz je zrejmé, že to bola len ilúzia, fatamorgána vracajúcej sa prosperity. Rast cien akcií a do značnej miery aj rast cien komodít nebol odrazom reálnej ekonomiky, ale výsledkom nových pretekov špekulácií. Nie do reálnej ekonomiky, ale iba na burzy sa vracal optimizmus posilnený finančnými injekciami bez racionálneho základu. Každý hovoril o očistnej sile krízy, ale v skutočnosti k žiadnej očiste neprišlo.
Nereálna ekonomika
Reálna ekonomika stojí na vzťahu producentov a zákazníkov. Rast hodnoty podniku (jeho akcií) musí vychádzať z jeho výkonnosti, produktivity práce jeho zamestnancov, schopnosti manažmentu nájsť pre výrobky či služby zákazníkov, ktorí zaplatia. Ak má takýto podnik reálne dlhodobo rásť, potrebuje zákazníkov, ktorí sú schopní dlhodobo reálne kupovať. Takže aj tí zákazníci musia reálne a dlhodobo zarábať na ďalších reálne a dlhodobo zarábajúcich zákazníkoch. Tento vzorec je, samozrejme, zjednodušený, ale jeho zámerom je poukázať na to, že ak je niekde v tomto reťazci niekto, kto v skutočnosti nemá peniaze, ktoré „vyrobil“, ale ktoré si požičal, alebo ich „vyšpekuloval“, tak systém sa po čase musí zrútiť. Virtuálne peniaze sa na skutočnú hodnotu nikdy nepremenia. Hoci to tak krátkodobo môže vyzerať.
Osobitnou kapitolou ( o nej uverejníme samostatný článok) sú potom verejné dlhy. Tie v čase krízy majú význam, ak sú skutočnou investíciou. Čiže – musia sa vrátiť. Štátom (vládam) sa investované peniaze vracajú v daniach v akejkoľvek podobe (priame a nepriame dane, sociálne a zdravotné poistenie, rôzne poplatky a pod.). Alebo vo výnosoch zo štátnych podnikov. Lenže ak sa štát zadlžuje v prostredí nízkych výnosov daní a odvodov, „investície“ do oživenia ekonomiky sa mu nevrátia. A presne to sa deje v neoliberálnych štátoch (akým je napr. SR). Z veľkej časti verejných „investícií“ profituje úzka skupina boháčov, ktorej príjmy sú však málo zdanené. Primerané zdanenie veľkej časti s malými platmi to nemôže vykompenzovať, a tak sa z „investícií“ stávajú len nové a rastúce verejné dlhy.
Neoliberálne postupy opäť – po rekordne krátkom čase – zlyhávajú. To, o čom nás pravicoví ekonómovia a politici presviedčali, že je neklamný znak oživenia, bol falošný obraz virtuálnej reality. Udržateľné oživenie ekonomiky nie je možné dosiahnuť bez návratu ku skutočným ekonomickým hodnotám. A predovšetkým bez rovnomernejšieho rozdelenia príjmov. Toto je kľúčom aj k riešeniu dlhových problémov vlád. Ak politici nezačnú urýchlene konať naozaj racionálne a v prospech budúcnosti, čiernym dňom bude každý ďalší.
Autor je ekonomický novinár
Foto: o5com
Reagujte na článok
Komentáre
Sulíkove pitominy o tom, že skupovať dlhy je socializmus, nepomôžu, aj keby mal ako teoretik pravice akúkoľvek pravdu z jeho pohľadu. Ani Radičovej vrecia múky a kruhy pod očami tu nepomôžu. Mikloš by si mal poctivo priznať, že takú otvorenú ekonomiku, akou je naša Slovenská, teraz zaleje každý záchvev kapitálových trhov a vlastne, i ke´d bol veľmi proti Euru, teraz našej ekonomike paradoxne pomáha iba to, že plávame v rovnakých vodách s ostatnými krajinami ako Nemecko, Francúzsko a paradoxne sme tak vlastne na hladine a nie pod hladinou.
Čo s tým u nás na Slovensku?
Začať počúvať múdrejších od našich "fiškálnych expertov". Tí boli doteraz takí múdri, že krízu brali ako prechodnú nádchu, ktorá sa sama vylieči a doteraz veria ideológii neoliberalizmu. Stiglitz hovorí v "Nakažlivých špatných nápadech" (tu je to na webe propagované) o hrozbe zániku kapitálových trhov, Peter Staněk tu na videoukážke tvrdí, že ide o celú sériu za sebou idúcich kríz, ktoré neskončia a preto sú verejné financie tým spôsobom, aký tu propaguje vládna pravica, neozdraviteľné.
Čo môžeme robiť my? Začať skutočne široko s osvetou, čo je to ekonomická demokracia a aké kroky vedú k tomu, aby verejné financie mohli znova získavať zdroje a aby sa ekonomika mohla pozviechať. Situácia predbehla zámery, prvá konferencia o alternatívach kapitalizmu - o ekonomickej demokracii, bola 29.apríla a už dnes by bolo žiadúce, aby sa určité opatrenia v nej riešené, uskutočnili v praxi.
Ani nechcem pomyslieť, čo sa môže stať, ak kapitál, teda súkromné akciové trhy, skolabujú úplne.
Byť Miklošom, urobím v tejto chvíli jediné odborné a manažérske rozhodnutie - napriek všetkým hrozbám súdnych sporov odoberiem DSS-kám možnosť prijímať platby sporiteľov do II.dôchodkového piliera, vytvorím krízový manažment pre II.pilier, pretože bude nutné okamžite zachraňovať hodnoty uložené vo fondoch na kapitálových trhoch, peniaze naakumulované v II.pilieri vrátim do štátneho rozpočtu a ľuďom dám do rúk vládne dlhopisy ešte skôr, než by nastala nedôvera aj v schopnosť slovenskej vlády splácať štátne dlhy, potom porozmýšľam nad štátnou dlhovou službou a hlboko zaplačem, pretože viem, že namiesto splácania istiny štátnych dlhov platí SR tiež už len úroky z dlhov v bežnom roku.
A aby som mal na dlhovú službu, zdaním banky, zdaním dividendy, pripravím sa na emigráciu, ale budem vedomý toho, že pomôžem slovenskej ekonomike viac ako keby som táral o potrebe šetriť vo verejných výdavkoch. Je zaujímavé, že iný zdatný ekonóm, Karvaš, vedel ešte aj za Slovenského štátu zvrátiť toky financií v prospech budúceho financovania Povstania i pod hrozbou zatknutia a koncentráku, náš Mikloš takým hrdinom nie je, aby čelil bankám a zahraničným investorom a pomáhal národnému hospodárstvu. Škoda.
Myslím, že teraz budeme konfrontovaní so silnejšou vlnou propagandy kapitalizmu ako v časoch propagácie úspechov národného hospodárstva a obávam sa, že viac by prospelo, ak by minister finanncií konal rýchlo. Nemusí kvôli tomu meniť stranícku príslušnosť, mal by iba použiť zdravý rozum.
Pretože zdravý rozum v nás sa pýtal aj Investičných fondov, ktoré spravovali naše akcie a dlhopisy z kup´´onovej privatizácie, čo to sú za akcie, ktoré vynesú akcionárom 30 a ba až 40 percentné výnosy. Spomeňme si, jedn fond bol "veľký ako Slon", iné fondy boli "Harvardské", tak do čoho to investujú DSS-ky dnes, ak sa akcie prepadávajú na svetových burzách? Že by kúpili "banku Danglár" priamo od Dumasa?