Zabitie Muammara Kaddáfího - zrod legendy?

Objavil sa nový fenomén, ktorý sa mediálno-politicky prezentuje tak, že ochrana ľudských práv má prednosť pred rešpektovaním štátnej suverenity. Svet (rozumej Západ) má povinnosť pri porušovaní ľudských práv zasiahnuť. Dajú sa načrtnúť tri špecifické aspekty vojny NATO proti Líbyi, ktoré súvisia s charakterom bohatstva a moci v súčasnom svete a so snahou posilniť v ňom pozíciu a rolu globálneho kapitalizmu.


Skryté ciele a iné aspekty vojny proti Líbyi

Prvým je aspekt, že vojna proti Líbyi, aj keď ju NATO uskutočňuje pod kepienkom rezolúcie OSN č. 1973/2011, má v prvom rade skryté ciele. V žiadnom prípade nejde len o vojenskú záležitosť, lebo prioritne má ekonomický charakter. Pripomína koloniálne vojny minulosti. Vidieť snahu ukázať svetu na začiatku 21. storočia, že o spôsobe riešenia jeho problémov sa stále rozhoduje a bude rozhodovať aj naďalej na Západe, na základe záujmov mocností, ktoré ho reprezentujú. Za týmito záujmami sa skrýva úsilie o získanie bohatstva, ktoré má poslúžiť aj na ďalšie posilnenie moci, čím ďalej tým viac kývajúcej sa vo svojich základoch.

Nástrojom, ktorý toto presadzuje, sa stáva globálne NATO. Je to NATO s dôrazom na dosiahnutie prevahy vo vzduchu kombinovanej s pôsobením „špeciálnych jednotiek“ (diverzantov a  zabijakov) doplnené súkromnými vojenskými spoločnosťami. Zároveň sa špecificky spája s EÚ a medzinárodnými organizáciami najmä OSN. „Inovácia“  spojenia je v tom, že NATO s imidžom vojenského paktu chce zlegitímniť svoje aktivity prostredníctvom OSN, ktorá stráca význam ako organizácia schopná zaistiť mier a bezpečnosť. 

Aká je ekonomická racionalita vojny NATO proti Líbyi? Veď v podmienkach krízy sa na ňu vydalo len v USA, Veľkej Británii a Francúzsku podľa rôznych odhadov najmenej 2,5 miliardy dolárov. Pri započítaní všetkých výdavkov to môže byť aj viac ako trojnásobok tejto sumy. A to sa do nej nezarátavajú vojnové škody materiálneho, ekonomického charakteru.

Druhý aspekt spočíva v tom, že v súvislosti so skrytými cieľmi vojny bola o nej aj svetová verejnosť informovaná nejasne, zmätočne a lživo. Do tohto procesu boli pritom zapojení nielen „bezradní“ vzbúrenci bez skúseností v globálnom svete médií, ale aj viaceré „mainstreamové“ renomované medzinárodné tlačové agentúry a elektronické médiá. Z hľadiska nedôveryhodnosti spravodajstvo o bojoch v Líbyi výrazne prekročilo manipulatívnosť informovania o vojnách v Afganistane a Iraku, v ktorom tiež bolo a stále je dosť kamufláže. Výsledkom je, že čoraz viac ľudí hľadá informácie z alternatívnych zdrojov, ktoré z rôznych dôvodov tiež nepodávajú objektívne a pravdivé informácie.

Tretí aspekt je spojený s tým, že aj v tejto vojne (ostatne ako v každej) boli mnohé nemorálne prvky a porušovania noriem medzinárodného práva. Do širokej škály týchto aktivít možno zarátať aj viacero otvorených podnetov a náznakov zo strany NATO, ktoré vyzývali k zabitiu (alebo akémukoľvek spôsobu fyzickej likvidácie) Muammara Kaddáfího. Naposledy to bola ministerka zahraničných vecí USA H. Clintonová.

Ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Predstavme si, akú by asi mali odozvu v západných médiách podobné výzvy radikálov na zabitie predstaviteľov bábkovej vlády udržiavanej v nejakej krajine za podpory Washingtonu.


Svetlé aj temné stránky Muammara Kaddáfího

Spôsob zabitia vodcu Líbye i reakcie viacerých predstaviteľov Západu a NATO na túto udalosť sa v budúcnosti budú hodnotiť ináč. Zatiaľ to je jeden z typických prejavov narastajúcej agresivity globálneho kapitalizmu, ktorého elity sa v záujme upevnenia svojej moci a bohatstva v komplikujúcich sa sociálno-ekonomických, politických a bezpečnostných podmienkach pomaly prestávajú ovládať. Považujú pri tom za potrebné povedať čokoľvek, čo by malo zvýšiť ich autoritu a zdôvodniť „správnosť“ uskutočnených krokov, bez ohľadu na ich súvislosti a následky.

Niekoľko hodín po zabití Muammara Kaddáfího sa však objavili aj požiadavky OSN i Amnesty International na objasnenie okolností tohto činu. Zabitie plukovníka – jeho lynčovanie, ktoré by asi nebol vážny problém kvalifikovať aj ako vraždu – je, žiaľ, len novou epizódou v línii od divnej zrýchlenej popravy Saddáma Husajna k poprave Usámu bin Ládina špeciálnymi silami US NAVY. Navonok sa tieto akty výrazne odlišujú, ale bez účasti a podpory zo strany USA by k nim nikdy takto nedošlo.

Nebudeme popisovať osobnosť a politickú dráhu Muammara Kaddáfího, ktoré sú neobyčajne zložité a protirečivé a nachádzajú sa v nich svetlé, ale aj temné stránky. Vzhľadom na to vyvolávajú protikladné reakcie – od jeho odsudzovania ako jedného z najväčších diktátorov poslednej tretiny 20. storočia až po obdivovanie ako predstaviteľa boja proti imperializmu, tvorcu predstáv o vytvorení sveta, ktorý by zohľadňoval „nezápadný“ pohľad a viedol k novému poriadku, väčšej spravodlivosti, rovnosti v ňom a pod.

Zdôraznime, že napriek nevypočítateľnosti svojho správania vodca džamahíríje neutiekol v najťažších chvíľach života z krajiny, hoci iste by niekde (aj s peniazmi, ktoré údajne mal k dispozícii) našiel politický azyl. Jeho leví podiel na vzniku Africkej únie je neodškriepiteľný a minimálne v niekoľkých afrických krajinách by mu poskytli útočisko na zvyšok života. A tak zomrel ako revolucionár, bojovník, búrlivák – v nerovnom boji, keď bolo s pribúdajúcim časom zrejmé, že proti nemilosrdnej vojnovej mašinérii, ktorá sa na porážku jeho režimu a jeho osobnú likvidáciu nasadila, nemá šancu nielen zvíťaziť, ale ani prežiť. Neprežil, ale vydržal  a bude vnímaný ako mučeník (nie náboženský, ale politický).

Neutiekol, aj keď mohol predpokladať, že ho postretne koniec, ktorému sa nevyhol. Či už medzi diktátormi, vodcami alebo revolucionármi zaujme nezastupiteľné, hoci špecifické miesto, tak ako bol vnímaný aj počas svojho života.


Koniec plukovníka, zrod legendy

V tomto článku nejdeme popísať rôzne verzie zabitia vodcu džamahíríje, jeho okolnosti a súvislosti. Na akcii sa minimálne vojensko-spravodajsky, možno aj priamo bombardovaním, zaiste podieľali západní agresori. Najšpinavšiu robotu však nakoniec vykonali pomstychtiví, zdivočení vzbúrenci. Akoby podľa starej zločineckej zásady, čím je viac ľudí namočených do špiny, tým sa cítia silnejší a vedia sa lepšie brániť.

Spôsob likvidácie plukovníka ako aj nejednoznačnosť a manipulovanie informácií povedie istotne aj k vzniku viacerých konšpiračných teórií – vrátane tej, že nič z toho, čo sa zverejnilo, nie je pravda, bolo to len zinscenované a vodca sa ešte niekedy niekde objaví. Blízky východ, kam sa často zaraďuje aj Líbya, sa považuje za jeden z regiónov sveta, kde ľudia konšpiračným teóriám holdujú najviac.

Vzhľadom na spôsob informovania o celej vojne, ale aj o podrobnostiach zabitia Muammara Kaddáfího sa jeho koniec stal ihneď legendárnym. Napriek rôznym pochybnostiam je z neho už dnes symbol, ktorý má protizápadný, najmä „protinatovský“ charakter. A tak v „mainstreamových“ médiách nečakajme objektívny a pravdivý obraz o jeho živote a vplyve na svet ani v budúcnosti. Napriek všetkej protirečivosti života a činnosti predstavuje vyše 40 rokov pôsobenia vodcu na čele Líbye nezmazateľnú stopu, ktorá vôbec nie je po vôli globálnemu kapitalizmu. Mnoho ideí Kaddáfího Zelenej knihy, ale aj praktických politických krokov, má podporu nielen v Líbyi, ale po celom svete, aj v tých krajinách, ktorých establishment umožnil bombardovanie, ako aj v tých, ktoré na Líbyu priamo útočili.

A nakoniec viacerí, ktorí patrili k najbližšiemu okoliu Muammara Kaddáfího a boli viackrát vyhlásení za zajatých či usmrtených (predovšetkým jeho syn Sajf al-Islám Kaddáfí či bývalý šéf rozviedky Abdulláh al Sanoussi, možno žije aj Hamís Kaddáfí), môžu pokračovať v boji proti vzbúrencom, ktorí čoskoro oficiálne prevezmú moc v krajine. Otázne však je, či ju skutočne aj budú mať a udržia si ju – pripomeňme príklad Talibanu v Afganistane, ktorý je v súčasnosti silnejší ako na začiatku agresie USA v októbri 2001.


Paradox – Západ začína ohrozovať sám seba

Dnes nikto, ani najspoľahlivejší analytici spravodajských služieb, si netrúfne na vytýčenie nejakých sofistikovaných scenárov vývoja v Líbyi. Zrejme sa ani skutočne nevie, ako to v krajine vyzerá a chaos môže prekročiť aj to, čo poznáme z Afganistanu. Nečudujme sa, že NATO sa nebude chcieť v Líbyi angažovať tak ako v Afganistane či Kosove.

Líbya neumožňuje síce také vedenie partizánskej vojny ako afganské hory či vietnamská džungľa, ale vzbúrenci nepreukázali pri diletantskom vedení bojov príliš veľa schopností. Bez masívnej leteckej podpory NATO by neboli bývali vydržali. Otázne je, či ich potenciál umožňuje o nich hovoriť ako o vládcoch štátu, schopných presadiť sa navyše „demokraticky“ v krajine, ktorá pozostáva z troch historických častí a kde majú veľký vplyv desiatky, možno aj stovky klanov a kmeňov. Ani vplyv Kaddáfího sa nestratí cez noc, ako si to prajú vzbúrenci a ich ochrancovia.

Pre každodenný život bežného človeka je pomyslenie na vojnu desivé, ale časť politických a hospodárskych elít s nimi chladnokrvne a vypočítavo kalkuluje. Takže nestačí nám len dúfať, že sa nič nestane, ale treba dosiahnuť, aby sa tieto kalkulácie nenaplnili. A to je v dnešnom svete, ktorý sa podarilo v globalizácii individualizovať, nesmierne ťažké. Nielen zabitie Muammara Kaddáfího, ale predovšetkým smrť desať tisícov ľudí v Líbyi je mementom, ktoré by malo zabrániť opakovaniu takejto udalosti kdekoľvek vo svete.

Na adresu tých, ktorí vidia v kritike vojnychtivosti a agresívnosti globálneho kapitalizmu len vajatanie intelektuálov, čo nemajú radi Západ, lebo žijú v skleníkových či laboratórnych podmienkach svojich ideí a teórií, treba čosi poznamenať. Máloktorí z tých, čo kritizujú Západ, chcú žiť v inom priestore. Chcú však to, aby tento priestor bol humánnejší, spravodlivejší a pokojnejší. Ak kritizujú súčasné vojny, tak je to predovšetkým preto, lebo tri spomínané vojny rozpútané USA a ich spojencami NATO v 21. storočí nepriniesli žiadne politické, hospodárske, sociálne ani kultúrne výsledky, len škody a utrpenie.

Tieto vojny strovili sumy, ktoré ani nemožno presne spočítať a ktoré chýbajú v štátnych rozpočtoch od USA po Grécko vo všetkých krajinách NATO a možno aj inde. Zabili státisíce ľudí, z ktorých drvivá väčšina ani nevedela, prečo sa vlastne vedú boje. Spôsobili nepredstaviteľnú spúšť, po ktorej nie sú iba obrovský ľudský žiaľ, ruiny budov, zničená infraštruktúra, spálená zem a pod., ale ďalej zamorujú aj tak dramaticky narušené životné prostredie na Zemi. V Afganistane ani Iraku si Západ, okrem ľudí, ktorých si kupuje a vydržiava, reputáciu nepolepšil a rovnaké to bude aj v Líbyi.

Všade tam je cítiť rast islamského fundamentalizmu a iných extrémistických hnutí, na ktorých revitalizácii sa Západ od čias politiky R. Reagana výrazne podpísal. Celé dianie vyúsťuje do postmoderného paradoxu – Západ tým, že destabilizuje politicky a sociálno-ekonomicky značnú časť sveta, aby tam nevznikol životaschopný konkurent ohrozujúci jeho dominanciu trvajúcu stáročia, začína najviac ohrozovať sám seba. Možno navonok predovšetkým vojensky (vojensko-technicky) je silnejší, ako bol pred niekoľkými desaťročiami, vnútorne – ekonomicky, sociálne, kultúrne – sa však čoraz viac oslabuje a rozpadá. A tak hoci silne rezonuje myšlienka, že dnes si dokážeme skôr predstaviť koniec sveta ako koniec kapitalizmu, vojny v Afganistane, Iraku a Líbyi patria k udalostiam, ktoré ten koniec systému predsa len približujú a činia zjavnejším, reálnejším.


Darček pre militantov: lacné zbrane a munícia

Zabitie Muammara Kaddáfího situáciu v Líbyi, samozrejme, neupokojí ani nestabilizuje. Začnú narastať spory medzi vzbúrencami, ktorí ani dva mesiace po páde Tripolisu neboli schopní zostaviť vládu, hoci to viackrát avizovali. Na líbyjskej politickej scéne sa objaví nový hráč, ktorého Muammar Kaddáfí blokoval – islamistický fundamentalizmus.

Situáciu v „postdžamahíríjskej“ Líbyi bude negatívne ovplyvňovať aj množstvo zbraní medzi vzbúrencami. Vojnoví plánovači nestihli myslieť na to, čo bude s týmito zbraňami a muníciou. Po každej vojne sa „stratí“ nejaká tá zbraň. Vážny problém nastane s tým, ako dostať zbrane od vzbúrencov späť – o nejakej evidencii v tomto prípade nemožno ani len snívať.

Nik nevie, čo všetko sa zo skladov vojska džamahíríje dostalo do rúk povstalcov, podnecovaných predstaviteľmi síl, ktoré realizovali „bezletovú zónu a ochranu civilistov“. Útočiace NATO malo veľké náklady na operáciu „Zjednotený ochranca“ a nechcelo ani príliš porušovať zbrojné embargo (výnimku predstavovalo len Francúzsko) a tak mu prišlo vhod, ak sa vzbúrenci vyzbrojovali „samozásobovaním“.

Islamskí militanti z celého sveta sa iste potešia, lebo k zbraniam a munícii sa dostanú ľahko a lacno. Po nejakom čase ich môžu použiť pri útokoch v Iraku a Afganistane, možno aj v Izraeli, či inde v regióne alebo v ďalších častiach sveta. Kto s čím zachádza, s tým zo sveta schádza, tvrdí jedna stará ľudová múdrosť.

Na sporoch medzi vzbúrencami budú participovať a ďalej ich živiť aj bývalí spojenci zo zahraničia, ktorí sa budú snažiť získať z „čerstvého“ líbyjského koláča čo najväčší kus. Vo vojne si síce možno predstaviť rôzne spojenectvá, ale pri delení koristi končia. Nehľadiac na to, že o svoj kus koláča nechcú prísť ani tí, čo sa na vojne nepodieľali.

Záujem o Líbyu sa bude možno volať postkonfliktná rekonštrukcia či pomoc pri budovaní demokracie alebo aj ináč a prezentovať ako úprimná snaha štátov NATO a EÚ. Ide však o zdôvodňovanie nezmyslu, z ktorého profitujú len skupinky ľudí na Západe, neschopné vykonávať inú „spoločensky prospešnú činnosť“, čo by ich uživila. A tak ťahajú peniaze z rozpočtov štátov nachádzajúcich sa v hlbokej a zdá sa už skutočne neprekonateľnej kríze globálneho kapitalizmu a chcú túto skúsenosť rozširovať v tých štátoch, ktoré sú zatiaľ (a možno aj na ich šťastie) v inej situácii. A dokážu ich pri tom obrať aj o značnú časť poskytnutej „pomoci“.


Dve nepríjemné, ale neprehliadnuteľné otázky

Kto bude ďalším cieľom nových koloniálnych vojen Západu v 21. storočí? Môže to byť Sýria, Jemen, ale aj Irán, no aj ktokoľvek iný, lebo zoznam „neprispôsobivých“ je oveľa dlhší.

Komu vlastne prospela vojna NATO proti Líbyi? Jej následky najmä škodlivé sa totiž budú týkať okrem samotnej Líbye a štátov s ňou susediacich aj celého regiónu Stredomoria, kde je aj viacero štátov EÚ. Možno už nedočkaví neoliberálni finanční mágovia (milujúci „bublifuky“) počítajú so ziskami z obnovy vojnou zničenej krajiny a vedia aj to, kde zoženú peniaze. Lebo peniaze sa vždy nájdu, ide len o to, z akých budú zdrojov a čím sa ich poskytnutie bude podmieňovať. S nezištnosťou poskytovania úverov navyše medzinárodných či nadnárodných sa dnes stretávame totiž asi len v najstupídnejších počítačových hrách, hoci majú aj prívlastok strategické.

Autor je vysokoškolským pedagógom

Foto: Zdroj al jazeera tv news