My v minulosti a minulosť v nás

Bežným a pozitívnym javom býva, ak sa v spoločnosti či v spoločnostiach diskutuje o minulosti, najmä ak ide o kontroverzné udalosti, ktoré rezonujú vo verejnej mienke doma či vo svete. Takýchto udalostí a javov bolo v priebehu 20. storočia viacero a mnohé z nich nás ťažia ešte aj dnes. Jeden z týchto úsekov našej minulosti si vybral aj autor. Venuje sa vyrovnávaniu sa s „komunistickou“ minulosťou krajiny v širšom slova zmysle.

Minulosť je svojím spôsobom obsiahnutá v každom z nás, či sme už boli jej aktívnym alebo pasívnym účastníkom, alebo sa s odstupom času o nej iba dozvedáme. Či si to už plne uvedomujeme, alebo nie, minulosť je obsiahnutá v našom spôsobe myslenia i v hodnotových orientáciách prostredníctvom rodinnej výchovy, tradícií a či dokonca tragédií. Vplyv prostredia na nás pôsobí viac než je únosné. A to najmä vplyv mediálneho tlaku a ním vytváraných znakov, symbolov a sloganov, v ktorých sa dnes ocitá skoro každý z nás.

Nedávna minulosť, najmä obdobie slovenského štátu počas II. svetovej vojny a éra komunizmu v povojnovom období, sú kľúčové. Patria teda k diskutovaným a kontroverzným javom našej nedávnej minulosti.

Vyrovnávanie sa s minulosťou sa často využíva a zneužíva ako politikum, ako vnucovanie určitého pohľadu na dejiny, a to ako pohľadu jedine správneho. A to bez širšej, nielen odbornej či vedeckej rozpravy, ale aj bez zohľadnenia postojov verejnej mienky, názorov občanov, ktorí v období, o ktorom je diskusia, žili a tvorili jeho každodennú podobu, na rozdiel od tých druhých, ktorí sa k nemu vyjadrujú bez „životného prežitia“. Ale to je asi prirodzené, len je potrebné si to uvedomiť a či presnejšie, chcieť si uvedomiť pri vynášaní súdov a tvrdení. Inak skutočne vzniká jednosmerný a jednostranný pohľad s možnosťou jeho využitia na politicko-mocenské vplyvy a väzby.

Vzniká prirodzene otázka, prečo taký dlhý úvod? Nuž len preto, aby sme zvýraznili aktuálnosť predmetnej posudzovanej práce autora v kontexte obdobia, v ktorom sa spoločnosť dnes nachádza. Hodnotili ju ako nekonvenčný podnet (možno pre niekoho príliš rigorózne formulovaný) do vedeckej, či odborno-spoločenskej verejnej rozpravy o vyrovnávaní sa s minulosťou.

Samotný autor svoj prístup a postup zdôvodňuje: „O minulosti tzv. komunistického režimu sa u nás kriticky nediskutuje, takáto minulosť sa paušálne odsudzuje. To je dôvod, prečo sa práca nezameriava na problematiku rôznych prístupov k štúdiu histórie ani na rozdielne interpretácie historických udalostí. Nie je súčasťou takéhoto diskurzu. Jej obsahom je kriticko-analytické vymedzenie a zhodnotenie oficiálnej, legislatívne sankcionovanej podoby vyrovnávania sa s 'komunistickou' minulosťou.“ (Dinuš c. d., s. 9). Tomuto zámeru podriaďuje autor aj štruktúru obsahu práce a spôsob výkladu.

Po predslove a úvode sa práca de facto člení na dva problémové okruhy. Prvým je sféra legislatívy, ktorá sa týka analyzovaného obdobia a problému. V jednotlivých kapitolkách ako: Vyrovnávanie sa s minulosťou v domácej legislatíve; Vyrovnávanie sa s minulosťou v zahraničnej legislatíve a Slovensko-české vyrovnávanie sa s minulosťou, charakterizuje zrod tejto legislatívy a peripetie jej kodifikovania v zákonodarných zboroch.

Druhý problémový okruh je venovaný teoretickej reflexii vyrovnávania sa s „komunizmom“, rozprave a polemikám o základných pojmoch s tým súvisiacich, najmä v kontexte s teraz frekventovaným porovnávaním, komparáciou fašizmu a komunizmu „čo by dvojičiek“. Kapitolky tomu venované: „Totalitarizmus“, „Nacizmus a 'komunizmus'“, „Realita 'komunizmu' a ilúzia antikomunizmu“. Prácu uzatvára záver a doslov.

Z hľadiska logiky obsahu kapitol by bolo vhodnejšie ich poradie prehodiť a teoretickú rozpravu predsunúť pred legislatívu. Ibaže v realite je to vždy zložitejšie. Legislatíva 'oznámkovala' a ohodnotila problematiku skôr, ako sa rozprava v demokratickej atmosfére skončila, ba u nás sa vlastne poriadne najmä v odborných kruhoch ani nerozbehla. Zákonodarný zbor SR sa už skôr „ujal funkcie arbitra“ napr. pri schvaľovaní zákonov o zásluhách osobností z našich moderných dejín. Už rozprava k tejto téme ukázala, že spoločnosť je vo vzťahu k nie tak dávnej minulosti diferencovaná, snáď až polarizovaná a každé zo základných ideovo-politických zoskupení chce mať v „Pantheóne slávy“ svojho zástupcu. Vyrovnávanie sa s minulosťou zatiaľ tiež nesmeruje k racionálnemu porozumeniu a nadhľadu, nehovoriac už o konsenze, ale naopak spoločnosť traumatizuje a ďalej diferencuje. Miestami vyvoláva apatiu a ľahostajnosť. To sa týka predovšetkým strednej a čiastočne staršej generácie. Mladšia generácia, pokiaľ má o minulosť záujem, je médiami a diskusiou tvárniteľnejšia, najmä ak nemá dostatok informácií, ale len ich selekciu.    

Práca P. Dinuša by mohla v tomto smere zmierniť istý deficit informácií a pomôcť vyrovnať „hladinu“. Zakladá sa totiž na vecnej znalosti problematiky, legislatívnych opatrení a diskurze o komunizme v zahraničí. Je napísaná kultivovane, autor svoj pohľad na problematiku pertraktuje otvorene, zločiny komunizmu pochopiteľne odsudzuje, ale jeho blízku príbuznosť, či „stotožnenie“ s fašizmom rázne odmieta. Pre podporu svojho stanoviska uvádza príslušnú argumentáciu.

Snáď by bolo žiaduce presnejšie a dôraznejšie uplatniť diferencovaný prístup pri analýze vývoja „komunizmu“ (to jest reálneho socializmu v rokoch 1948 – 1989). Na širšom faktografickom materiáli odsúdiť najmä zločiny a porušovanie ľudských práv v päťdesiatych rokoch, ale aj skutočnosť, že bezprostredne po roku 1989 nedošlo k personálnym postihom tam, kde to bolo opodstatnené. Niektoré v súčasnosti dodatočné aktivity majú skutočne tendenciu plošného negatívneho pohľadu či kolektívnej viny. Vo väčšej miere sa mohol autor venovať šesťdesiatym rokom 20. storočia, najmä roku 1968 a reformátorom vnútri KSČ, pre ktorých východiskom rozchodu s režimom totalitného charakteru bolo odstraňovanie zločinov, krívd a porušovania ľudských práv. Začínali pracovať rehabilitačné komisie a presadzovanie ich záverov v politickej sfére malo za následok vylúčenie celej skupiny význačných osôb z funkcií a riadenia krajiny, ktorí za neprávosti niesli osobnú politickú zodpovednosť. Rehabilitovaných bolo tisíce ľudí. Žiaľ tento proces bol zastavený okupáciou krajiny v roku 1968 a obnovila sa až po roku 1989 na širokej plne demokratickej a občianskej základni, vrátane postihnutých z rokov 1970 – 1989, medzi ktorými boli často aj iniciátori rehabilitácií zo 60. rokov.

Veľkou prednosťou autora je, že proces vyrovnávania sa s minulosťou zakomponoval do medzinárodných súvislostí. Veď fenomény, akými boli fašizmus alebo komunizmus, nie sú slovenské originály (i keď mali u nás svoje potenciálne ideologické, ale najmä sociálne zdroje), nemajú náš rodný list. Boli implantované do našich pomerov ako výsledok tlaku „vonkajších nezávislých premenných síl“. Nie sú teda naším dedičným hriechom. I keď svoj diel zodpovednosti za ne nesieme, nemôžu byť dôvodom na pocity a komplexy menejcennosti, iba ak by sme si to opäť nechali vnútiť.

Autor čitateľom kvalifikovane približuje zrod teórie totalitarizmu a podrobne oboznamuje s názormi F. Fureta a E. Nolteho. Vyjadruje oprávnene kritický postoj k ich názorom o vzájomnej prepojenosti fašizmu a komunizmu, ktoré vraj treba posudzovať spoločne, pretože nik „...nemôže pochopiť jeden z týchto dvoch táborov, ak nepreskúma aj ten druhý, nakoľko sú navzájom závislé vo svojich prejavoch, vášňach a v celkovej historickej realite“. (c. d. s. 87) Naopak, ako zdôrazňuje P. Dinuš, zásadné rozdiely medzi týmito dvoma útvarmi, t. j. fašizmom a komunizmom sú v rozdielnosti ich motivácií, kritériách a samotných hodnotách.

V Európe polemika o fašizme a komunizme prebieha už niekoľko desaťročí. Názory E. Nolteho a F. Fureta nie sú v odborných kruhoch jednoznačne prijímané a ani vo verejnosti nevyvolávajú väčšiu odozvu. Zeev Sternhell (1935) profesor z odboru všeobecných dejín a politických vied pôsobiaci prevažne vo Francúzsku v diele „Antiosvietenci od 18. storočia do obdobia studenej vojny“ (2006) upozorňuje, že korene Nolteho názorov, s ktorými sa potom stotožnil aj Furet (ináč do roku 1954 člen KS Francúzska ), sú v antiosvietenskom prúde, ktorého príslušníci brojili proti franko-kantovským osvietencom. Nolte dokonca nacizmus označuje: „za odraz stalinizmu a za legitímny akt voči nebezpečne sa šíriacemu komunizmu“ (bližšie pozri Literárny týždenník, máj 2011) a tak je potom pochopiteľnejšie zmiernenie pohľadu na obdobie fašizmu a presun ťažiska na komunizmus ako na hlavného nepriateľa či nebezpečenstvo, tak ako ho pozorujeme u tvrdého a plošného antikomunizmu.

V závere práce sa autor kriticky zaoberá názormi F. Fukuyamu a s jeho koncom dejín, ktoré však pokračujú ďalej.

V zhode so Z. Sternhellom (ale obaja nezávisle od seba) autor vidí v plošnom radikálnom antikomunizme aj snahu odviesť pozornosť od aktuálnych systémových problémov a negovať úvahy o alternatívach a víziách budúcnosti, lebo tá alternatíva, ktorá dnes prevláda, je jedine správna a bez alternatív.

Domnievame sa, že kniha P. Dinuša je fundovaným, aj keď často príliš stroho formulovaným názorom, príslušne vyargumentovaným o potrebe korektnej diskusie, ktorá nebude dopredu jednoznačne niečo odsudzovať, ale bude vecnou odbornou rozpravou o kľúčových problémoch vyrovnávania sa s minulosťou. Oprávnene volá po diskusii, ktorá by vzala viac do úvahy aj vonkajšie skutočnosti, umožniac tak presnejšie identifikovať príčiny a následky javov (napr. fašizmus a komunizmus), ktoré sú obsahom rozpravy o našej nedávnej minulosti.

Mali by sme byť pamätliví odkazu, ktorý nám zanechal zakladateľ rímskeho dejepisectva Titus Livius (59 pred Kr. – 17 po Kr.), že k histórii je potrebné pristupovať bez nenávisti a zaujatosti.

Prepis z Klubu Nového slova o knihe Petra Dinuša nájdte tu:

Videozáznam z Klubu Nového slova o knihe Petra Dinuša nájdete tu:

(Úvod, Peter Dinuš, Peter Zelenák, Diskusia, Vladimír Ondruš)